Tam kdesi za obzorom

Stretli sme sa včera na stanici v Piešťanoch. Keď sa tá krásna mladá blondínka pohla smerom ku mne, znova som pocítil to, čo pri žiadnej inej. Zvítali sme sa ale celkom formálne, fúkal studený vietor a tak sme zaliezli do toho vyradeného vagónu. Trocha ošumelý, ale bolo v ňom teplučko.

„Si môj hosť“ – povedala celkom samozrejme a objednala dve viedenské.

Prvotné rozpaky: koľko sme sa už nevideli?

„Takmer tri roky !“

„Tuším si podrástla.“

„Aj ty, ale do šírky.“

„Kedy si priletela?“

„V sobotu. V Londýne pršalo, tu zasa mrzne, z letiska ma doviezla mama…“

Chvíľa ticha.

„Ako sa má?“

„Nič moc, po tom infarkte…je na invalidnom dôchodku…“

Ešte dlhšie ticho.

„…a čo ty? Ako žiješ?“ – vyslobodzuje ma z rozpakov.

„Tak“ – odpovedám  – „ako sa dá.“

Rozmŕzame. Rozhovor sa uvoľňuje, minulosti sa úspešne vyhýbame. Vraj sa jej darí. Zvládla atestáciu, v zamestnaní postúpila. Už má štvrté auto a prenajatý nový dom.

„Koľko tam už si?“

„Sedem rokov.“

„A čo, vrátiť sa nechceš?“

Útrpný úsmev: „A načo? Za tých pár drobných na Kramároch? Tam mám päťkrát toľko.“

„Ale veď…peniaze nie sú všetko.“

Zdvihne obočie: „Vážne?“

„No áno, veď…“ – momentálne ma nenapadá nič, čo by sa dnes nedalo za peniaze kúpiť – „…čo je tam lepšie ako tu?“

„Úplne všetko.“

„Ale no tak, nehovor, že tam všetko funguje na sto percent.“

„To nie, iba takmer všetko. Tu nefunguje takmer nič. Už by som si tu nezvykla.“

„A čo domov? Si predsa Slovenka.“

„Domov? A to je čo?“

Spadne mi sánka. Hľadám slová, ale akosi nenachádzam rozumné argumenty a reči typu Hoj vlasť moja mi pripadajú trápne. Vyťahovať rodinu si ani netrúfam. Na tomto poli prehrávam.

„Je ti tam dobre?“

„Ale áno. Mám prácu, ktorá ma baví, zopár známych, v zime idem do Álp, v lete k moru. Nesťažujem si.“

„A čo“ – skúšam to – „láska.“

Pozrie na mňa s chladom Angličana:

„Tak o láske“ – ani nemrkne – „o tej mi nehovorte. Ty ani mama.“

Vzdávam to.

„Máš pravdu. Si oveľa múdrejšia ako ja. Prajem ti len, aby si bola aj šťastná..“

Usmeje sa a mrkne na mňa.

„Neboj, tati, zvládnem to.“

Keď odchádzala, pozeral som za ňou. Studený vietor jej rozcuchal vlasy, otočila sa a ešte raz mi kývla.

Maj sa dobre, dcérka moja…