Milujem kvety.
Všetky.
Už odmalička.
Kým ostatní chalani v mojom veku stvárali zbojstvá, ja som sa radšej zašíval kdesi v rohu záhrady našej škôlky a obdivoval púpavy.
Kým môj starší brat velil činžiakovej rote pouličných bojovníkov, ja som ho zrádzal s nevädzami, čo rástli v poli za domom.
Len zopár krát ma donútil bojovať za našu česť, ale keď mi už tretíkrát prebili hlavu kameňom, definitívne som odmietol zúčastňovať sa prestreliek medzi naším a susedným činžiakom, hanba-nehanba. Oveľa viac ako vidina víťazstva ma lákali fialky, konvalinky a vlčie maky.
Popravde, ani táto vášeň nebola bez nebezpečenstva.
Raz ma pri podrobnom skúmaní jednej ľalie poštípala včela rovno do nosa, inokedy ma zasa prichytil sused pri lámaní orgovánu a doviedol domov za ucho.
Moju lásku ku kvetom to však neohrozilo.
Naopak.
Požičiaval som si v knižnici botanické knižky a učil sa latinské názvy, lisoval som úlovky z rôznych kútov Slovenska a založil si herbár, skúmal som, triedil a bádal.
V detstve som miloval všetky kvety.
Ruže prišli až v puberte.
Kráľovné kvetov som objavil až niekedy v pätnástom roku života, v tom veku prvých lások a malín nezrelých…
Ja som sa zaľúbil do ruže.
Ruží je veľa, v katalógu ich boli celé stovky, biele a žlté, červené, oranžové, čajohybridy a floribundy…no táto bola len jedna. Kvitla v spoločnej záhradke susedného činžiaku.
Bola nádherná.
Bola úžasná.
Krvavo červená, veľká, zamatová.
Našiel som si ju v katalógu.
Mala meno Erotika.
Chodil som popred ten susedný činžiak a obdivoval ju.
Nikdy nie dlho.
Ten susedný činžiak bol totiž nepriateľský a ak som sa pred ním na chvíľu zastavil, v niektorom z okien sa pohla záclona a cudzie oči ma pozorovali.
Miloval som ju.
Ako Rómeo Júliu.
Túžil som po nej.
Nechcel som ju odtrhnúť, chcel som sa jej len dotknúť, chcel som len cítiť jej vôňu.
Chcel som ju len pohladiť a cítiť ten zamat, chcel som jej len venovať svoju lásku.
Bál som sa, že naši nepriatelia jej nevenujú dosť pozornosti, že ju nepolievajú a neplejú burinu a najradšej by som sa o ňu sám staral, ale to nešlo. Patrila predsa nepriateľom.
Raz som to ale skúsil.
Šiel som za ňou v noci.
V júni sú noci krátke a tma príde až niekedy o desiatej.
Chcel som sa jej len dotknúť.
Túžil som skloniť sa k nej a napiť sa tej vône.
Prechádzal som po chodníku, otvoril bránku a vošiel.
Bola tma, no ja som presne vedel, kde sa mám skloniť.
Dotkol som sa prstami jej lupeňov a zacítil ten zamat.
Sklonil som k nej tvár a vdýchol jej vôňu.
Bola úžasná.
Bola fantastická.
Zaplavila ma od hlavy až k pätám a ja som sa v tej chvíli vznášal na vlnách opojenia.
Nasával som jej vôňu ako božský nektár a pil ju znova a znova.
Opíjal som sa tou vôňou a …
„Čo tu robíš?“ – zahrmel mužský hlas nad mojou hlavou a zároveň mi pri uchu zaštekal veľký pes.
Skoro ma porazilo…
„Nič, nič“ – zalapal som po dychu.
„Tak zmizni“ – zavelil ten hlas a ja som zaspätkoval k bránke.
Pes brechal ako pominutý.
Domov som prišiel rozklepaný ako drozdí chvost.
Na druhý deň tam Erotika nebola.
Len odlomený pahýľ a zopár listov.
Možno si niekto pomyslel, že ju zachráni pred „nepriateľom“, odlomil ju a dal si do vázy.
Smútil som za ňou.
Chcel som ju pomstiť.
Potom mi ale učarovali modré oči jednej spolužiačky a moja erotika sa dostala na inú koľaj.
Ruže však milujem dodnes…
Mala by som doplniť, že to bolo ešte ...
Aj ja si myslím, že taká ruža poteší... ...
Priznávam, že ten titulok mohol evokovať... ...
Ruže sú predsa kráľovné, tie musia ...
Veru, spomínam si, že aj po mne kedysi... ...
Celá debata | RSS tejto debaty