Tam kdesi za obzorom

Mám takú úchylku.

Rád píšem dopisy.

Pravdaže, na písaní dopisov nič úchylné nie je, ak majú čitateľný text, obálku, adresu prijímateľa a ak využívajú poštové služby. Aj takých dopisov som napísal veľa, ale teraz chcem písať o tých ostatných. O tých, čo majú len text a nič iné.

Alebo majú len text a obálku, ale bez adresy.

Alebo majú aj adresu, ale adresát je neznámy.

Alebo je známy, ale pošta dopis nedoručí.

Alebo sú celkom iné, takže nikto nevie, že sú to dopisy.

Také píšem celý život.

Celkom prvé boli dopisy Dedovi Mrázovi. Kreslené. Dedo Mráz býval na Čukotke a chodil k nám každú zimu na sánkach, ťahaných sobíkmi.

Už nechodí, lebo som mu prestal písať.

Začal som písať mimozemšťanom.

Okolo desiateho roku života som totiž prišiel na to, že vo vesmíre nie sme sami a kdesi ktosi čaká len na to, kedy sa mu ozveme. Tak som sa ozval. Dopisy som ukladal do malej jaskynky vo Vesmírnej skale, na kopci za mestom. Stále som čakal na odpoveď, ale – neuveríte mi – dodnes neprišla.

Potom som začal písať dopisy spolužiačke Mirke. To bola najkrajšia kočka z celej ôsmej bé. Dopisy som jej dával pod zošit či všuchol do tašky vždy, keď sa nikto nedíval. Hlavne ona nie. Podarilo sa, dodnes netuší, kto ich písal.

V ďalších rokoch som už písal dopisy len také, aké treba, teda s adresou a k veci. Pokiaľ viem, všetky došli na miesto určenia, splnili účel a zrejme opustili tento svet prirodzenou cestou, česť ich pamiatke.

Len občas sa mi podarilo napísať aj taký dopis, ktorý neskončil v koši.

Niektoré neskončili vôbec.

Stále sú tu, v tomto počítači.

Mám totiž takú teóriu, že počítač, to je môj vysielač. Vysielam signály mimozemským civilizáciám či do paralelných svetov, možno aj inde, neviem s kým všetkým som spojený cez túto sieť, lebo to je tajné, ale verím, že kdesi sedí nejaký operátor či poštár a pošle môj signál tam, kam treba.

Tak napríklad som napísal niekoľko dopisov môjmu otcovi. Keď sme spolu naposledy hovorili, chcel som mu toho ešte veľa, ale nestihol som. Otec odišiel a už sa nevrátil. Tak mu občas napíšem a vložím to do vysielača.

Alebo môj malý braček, ktorého som kedysi kolísal na kolenách a rozprával mu rozprávky. Minule som vymyslel jednu veľmi peknú, tak som mu ju napísal, lebo môj malý braček už tiež odišiel. Viem, že sa poteší, tam kdesi…

A občas napíšem aj taký dopis, kde je síce veľmi veľa textu, ale adresou je len jediné slovo: človek.

Nikdy som ho nevidel, lebo je neviditeľný, viem o ňom iba to, že vpredu má veľké Č.

Verím ale, že ten operátor či poštár jeho adresu vie a pošle ho tam, kam treba…