Kedysi v škole na hodinách zoológie nás pani učiteľka učila poznávať zvieratká. Naučili sme sa, že lev má veľkú hrivu, žirafa dlhý krk a hroch tááákúto papuľu. Dodnes mám pred očami obrázok africkej džungle, ktorý visel na tabuli, dodnes sa smejem pri spomienke na spolužiaka Hornáčka, ktorý pred tou tabuľou pri odpovedi toho hrocha napodobňoval.
Neskôr som dostal na Vianoce pod stromček krásnu, veľkú a drahú knihu od doktora Staňka, Veľký atlas zvierat, a tam som, okrem mojich obľúbencov mravčiara a vtákopyska videl aj iné, povedal by som, jednoduchšie zvery. Všetko však závisí na uhle pohľadu či patričnom zväčšení. Poviem vám, taká Zákožka svrabová pod mikroskopom vyzerá celkom ako monštrum z filmu Hviezdna pechota. Alebo obyčajná voš, vyzerá celkom neobyčajne.
Treba však povedať, že tieto tiežzvery moju lásku k zoológii neprehĺbili. Dosť ma striasalo pri pomyslení na to, ako si to ten-ktorý drobný netvor mašíruje po mojej hlave a ani neskôr na vojenčine, keď sa v našej rote vyskytli chlamýdie, ľudove nazývané filcky, sa ma určite nezmocnil ten detský obdiv nad africkým rajom zo školského obrazu.
Už vtedy v škole nás učiteľka učila rozdeľovať zvieratká na užitočné a škodlivé. Už vtedy som sa naučil, že dobrá sliepočka nám dáva vajíčka a zlá kuna ich kradne, že prasiatko dáva klobásky a vlk zabíja ovce, že kravička dojí mliečko a vychcaná kukučka znáša svoje vajcia do cudzích hniezd, aby sa nemusela starať o svoje deti.
Žasol som. Ako to tak môže?
Od tých čias už ubehlo veľa rokov, zoologické očarenie ma dávno prešlo, ale žasnem stále. Žasnem nad zvermi z druhu, ktorý si hovorí Homo sapiens, hoci nad oprávnenosťou tohto pomenovania by sa často dalo prinajlepšom pochybovať. Žasnem nad tým, ako veľmi sa tie kukučie maniery udomácnili aj u tvorov, čo sa pokladajú za korunu tvorstva, žasnem nad tým, koľko je medzi nimi ploštíc, švábov či priamo upírov. Nikto ma nepresvedčí, že náš druh je najvyspelejší, kým budú rodičia, čo hádžu svoje práve narodené deti do kontajnerov, kým budú deti, parazitujúce na svojich rodičoch až do neskorej dospelosti, kým budeme my všetci, zalamujúci rukami nad tým, aký je tento svet zvrátený, neschopní s tým nič urobiť.
Celá debata | RSS tejto debaty