Tam kdesi za obzorom

Ivana a Neven sú manželia čosi po štyridsiatke. Ich dom stojí na útese za dedinou a svieti belobou. Z terasy pred ním aj z každej izby je krásny výhľad ponad koruny pobrežných borovíc a modrú hladinu mora až po kontúry ostrova Brač na obzore.

Dom je veľký, ukrýva dvanásť izieb pre hostí a museli si naň zobrať úver, ktorý budú splácať možno až do smrti. Domáci obývajú len prízemie, ale nápis „Private“ je len na spálni. Obývačka, terasa, ba aj ich vlastná kuchyňa sú prístupné všetkým hosťom.

To je niečo, čo som ešte nevidel.

Každý apartmán má síce svoju vlastnú kuchynku, takže do tej ich nikto chodiť nemusí, ale obývačka s koženou sedacou súpravou a veľký plazmový televízor je hosťami denne využívaný, zvlášť keď práve idú MS vo futbale. Aj terasu s ostrovčekmi vzácnych paliem a kvetov a krb s posedením využívajú všetci, v podstate cudzí ľudia, ktorí sem prídu na týždeň či dva a zasa odídu.

Ivana a Neven sú veľmi milí, každého hosťa privítajú s úsmevom, osobne ubytujú a od tej chvíle pokladajú za priateľa. Pýtal som sa ich, či sa neboja, že im ktosi čosi ukradne, veď o svojich hosťoch nevedia vlastne nič.

Nie, ešte sa im nič také nestalo. A to už tu bývajú desať rokov.

Tak.

Hovorí sa, že príklady priťahujú.

Možno práve tu, vysoko nad morom a akosi na konci sveta majú ľudia k sebe bližšie. Možno, že práve ten úsmev a dôvera nakazí aj ľudí, ktorí inak veľmi čisté svedomie nemajú. Možno, že práve tu má každý človek šancu prijať podanú ruku a nesklamať tú dôveru. Veď –  tak by to malo byť všade.