Tam kdesi za obzorom

Boli sme ako dvojičky.

Už niekedy okolo siedmeho roku života som začal svojho staršieho brata dorastať a v puberte mi už jednoducho nestačil. Pravdaže, iba vzrastom. Vo všetkom ostatnom bol ďaleko predo mnou. Všetko ostatné vedel najmenej o 363 dní skôr a lepšie ako ja a niečo som nepochopil dodnes.

Pomáhal mi.

Keďže to bol on, kto prešliapaval cestičku a ja som len váhavo kráčal v jeho stopách, schytal nejednu ranu, určenú mne. Bol silný. Naučil sa biť a bil sa aj za mňa. Pravda, aj on chcel žiť. Bol bojovník a nie ustráchaný sraľo ako ja, preto ma nikdy nechlácholil a nikdy mi nefúkal moje zriedkavé bo­ľačky, sám ich mal oveľa viac. Keď sa chcel blázniť a naháňať so spolužiak­mi po ceste zo školy, ja som mu pri tom len zavadzal. Ja som chcel ísť do­mov za mamičkou, ale on si ma nevšímal. Domŕzal som: poďme už. Vtedy mi povedal s takým tým nadhľadom, akým odbíjame malé rozmaznané deti, keď máme čosi dôležité na práci: teraz neotravuj.

Keď sme o desať rokov neskôr cestovali odkiaľsi autobusom a on kvôli akejsi kočke zabudol vystúpiť, zaťahal som ho za rukáv: už sme doma. Nevi­del, nepočul. Teraz neotravuj.

Dospeli sme.

Odbili sme si vojnu, oženili sa.

Prišli deti.

Každý si zariadil život podľa svojich predstáv, ja už nepotrebujem jeho pomoc a on už dávno pomáha iným.

Zostarli sme.

Prišli ťažké časy, choroby.

Môj brat sa už vyše desať rokov potýka s rakovinou, čo ho kúsok po kúsku zožiera a všetci s hrôzou čakáme na to posledné sústo.

Včera mi volala jeho žena. Zasa ho odviezla záchranka.

Zavolal som mu. Na mobil. Dlho to nedvíhal, ale napokon som začul jeho zachrípnutý hlas. Keď pochopil, kto mu volá, povedal len, že má hrozné bolesti a položil.

Pochopil som.

Teraz neotravuj.

Teraz ti nemôžem pomôcť.

Bojujem o život.