Tam kdesi za obzorom

Som zblbnutý.

Štyridsať rokov dôslednej výchovy sa podpísalo na mojom podvedomí nezmazateľným písmom a tie posledné na tom nič výrazného nezmenili. Propaganda je skrátka mocná zbraň a davová psychóza tiež.

Benátky sú jedným z najkrajších miest na svete.

Potvrdí vám to každý, kto má oči, uši a srdce a kto tam navyše aj bol.

Takýto človek vám bude rozprávať o námestí San Marco, o jeho nádherných stavbách, o Palazzo Ducale, o krásnej budove knižnice a o campanille, vysokej veži, z ktorej je nádherný výhľad po okolí, ako aj o chráme svätého Marka so svojou skvostnou výzdobou a umeleckými pokladmi v ňom. Pokiaľ mu nechýba žiadny z vyššie menovaných predpokladov, budú mu pri tom rozprávaní žiariť oči a bude rád, že sa s vami môže o svoje dojmy podeliť.

Sú aj iní.

Majú síce aj oči aj uši, ba nezriedka aj to srdce na pravom mieste, ibaže nikde neboli. Napriek tomu sa cítia byť dostatočne fundovaní na debatu o čomkoľvek, čo videli v televízii alebo o tom kdesi čítali. Nedostatok skúseností nahrádzajú tým, čoho majú nadbytok: názormi. Od týchto ľudí sa môžete dozvedieť, že tie slávne Benátky sa celé potápajú, viete, ono je to postavené na drevených koloch, zatlčených do blata a teda nečudo, že za tie roky to kleslo. Osobne sú presvedčení, že je to celé len humbuk pre turistov a lacný spôsob, ako im ťahať peniaze v vrecák.

A potom: Taliansko.

Každé dieťa predsa vie, že je to domov Mafie.

Každý predsa videl tie filmy o Al Caponem a krstnom otcovi, každý si už stihol zafixovať do pamäti predstavu sicílskeho banditu s nožom v zuboch či s búchačkou za pásom, už to slovo Mafia je synonymom čohosi zlého, čo už bohužiaľ dorazilo aj k nám.

Bŕŕŕ.

Ponáhľali sme sa so ženou od San Marca k Tronchettu, kde stál náš autobus, bolo už jedenásť hodín v noci, uličky už boli vyľudnené, tie úzke stredoveké uličky medzi starými domami, široké tak akurát pre dvoch ľudí, ten neuveriteľný labyrint, v ktorom je ťažké nezablúdiť aj za bieleho dňa. Za každou zákrutou mostík a kanál, do ktorého nevidno, lebo jediná žiarovka osvetľuje iba najbližšie okolie a namiesto aby pomáhala, len prehlbuje tiene.

Vtedy sa objavil.

Vynoril sa z tej temnoty pred nami, v čiernom plášti a v mafiánskom klobúku, kráčal od tej žiarovky, vrhajúc strašidelné tiene, rovno k nám.

Nebolo kam sa vyhnúť.

Už, už je pri nás…

Buona serra – pozdravil s úsmevom starší pán, nadvihol galantne klobúk a ustúpil k stene, aby sme mohli prejsť.

Nuž, ak je toto tá Mafia, kiež by už bola aj u nás.