Tam kdesi za obzorom

Milujem ticho.

Neznášam hluk.

Už Seneca varoval pred hlučnými ľuďmi.

Tvrdil, že otravujú život.

Úprimne s ním súhlasím. Patrím do čeľade takých tých zakríknutých inteligentov, ktorí radšej nič nepovedia, ako by mali povedať blbosť.

Isteže, teraz niektorým mojim známym spadla sánka od údivu: ja a zakríknutý inteligent? To ani omylom.

Nuž, najlepším dôkazom toho, že som zakríknutý je fakt, že mi vadí hluk a nič s tým nerobím. A inteligent? Nuž a či vari brilantnosť týchto riadkov nie je toho dostatočným dôkazom?

Ale vážne, z hluku ma triafa šľak. Myslím si, že človek je geneticky stavaný na oveľa menšiu mieru rámusu, než akú dnes musí denne znášať. Taký glaciálny pračlovek počul skutočný rev len keď sa naňho rútil rozzúrený mamut. Vtedy mu, pravdaže, adrenalín vibroval po celom tele a bojové i záchranné inštinkty ním zmietali naplno.

Dnes sa na nás rúti rozzúrený mamut na každej križovatke a my musíme zostať v  kľude. Dnes nás atakujú spústy rozzúrených zverov, najmä z nášho vlastného rodu, bojové tamtamy diskotechnorapu nám sústavne búšia do hlavy a adrenalín nás vďaka susedom neopúšťa ani v noci. Kdeže sú tie idylické časy, keď sa na lov chodilo až potom, čo sa minul ten minulý mamut. Dnes žijeme na bojisku permanentne. Hoci potravy máme spravidla viac než môžeme skonzumovať, hoci naše príbytky pohodlím mnohonásobne prevyšujú tie niekdajšie a pravdepodobnosť napadnutia divým zvieraťom je takmer nulová, žijeme v neustálom strese. Namiesto toho, aby sme, tak ako kedysi praveký lovec, zaliezli do svojho kútika v jaskyni a vychutnávali si ten kľud, ten pokoj, to ticho, prinášame si rozzúrený adrenalín až do toho kútika a cieľavedome ho meníme na bojisko. Akoby sme ich nemali dosť aj inde. Akoby vymoženosti, ktoré za stáročia vybudovali naši predkovia v túžbe po pokoji naraz neboli k ničomu a my sa vraciame zasa späť, na bojisko. Akoby nám bolo ľúto za mamutmi.

Mne osobne nie je.

Mne je ľúto za tým kútikom.

Ja milujem ticho.