Tam kdesi za obzorom

Istý klasik kedysi povedal, že šťastie človeka je priamo závislé na jeho odolnosti k vonkajším vplyvom.

Ten klasik bol vtedy mladým človekom a toto heslo si zjavne definoval sám pre seba, pretože mal pocit, že je príliš precitlivelý a táto vlastnosť mu bráni dosiahnuť tie pôžitky sveta, ktoré si jeho odolnejší spoluobčania užívajú bez problémov a naplno. Rozhodol sa teda bojovať proti tej prílišnej vnímavosti k hrbatostiam tohto sveta, a keďže nevymyslel lepší spôsob ako na to, dal si poradiť od starších a skúsenejších a začal piť. Nie, pravdaže, vodu či čaj, ale to, čo sa pod slovom piť rozumie v krajine, kde žil, teda alkohol. Tvrdý, tvrdší, aj ten najtvrdší. Hoci od prírody nebol stavaný, tak ako žiadny mladý človek, na tú tvrdosť, premohol zábrany, nechuť, aj pud sebazáchovy a onedlho už drúľal vedno s tými staršími a skúsenejšími opreteky.

Terapia zabrala.

Požitý alkohol sa dostal pažerákom do žalúdka, odtiaľ akýmsi vstrebávaním do krvi a tá ho dopravila až celkom hore, do hlavy.

V hlave potom alkohol začal robiť poriadky.

Najprv postavil protihrboľové múry, potom urobil revíziu myšlienok a vzápätí tie škodlivé, negatívne a sebavedomie ubíjajúce bez rozpakov vyhádzal cez ten múr kamsi von, na smetisko. Isteže, pri takom radikálnom upratovaní občas schmatol aj niektoré dobré a užitočné, ale keďže v tej hlave bolo myšlienok ako maku, nič strašné sa nestalo, naopak. Hlava sa odľahčila a svet vyzeral krajší.

Happy end.

Od tých čias už uplynulo pekných pár rôčkov a ten mladý klasik už nie je mladý, ani sa nepokladá za klasika. Prestal aj piť, lebo zistil, že niektorí starší a  skúsenejší dopadli veľmi zle a že alkohol je síce príjemný, ale veľmi zákerný radca. Prišiel tiež na to, že hlava je celkom užitočný nástroj a že by bola škoda vyhadzovať jej výrobky na smetisko, čo ako sa občas zdajú byť škodlivé. Pozorovaním správania sa tvorov vo svojom okolí sa utvrdil v myšlienke, že každá droga zabíja schopnosti toho nástroja a utekanie od reality, najmä tej nepríjemnej, je prejavom slabosti a neschopnosti. Prestal sa riadiť radami starších a skúsenejších, sám už zostarol a mal vlastné skúsenosti, a tie mu hovorili, že aj keď pôvodné heslo o odolnosti stále platí, najmä čo sa týka materiálnych statkov, šťastie je čosi, čo s materiálnom príliš nesúvisí. Takisto pochopil, že človek môže byť  čosi viac, než iba zhŕňateľ peňazí, že práve citlivosť ku všetkým vplyvom je to, čo ho odlišuje od kameňa, dreva či hnoja, že práve myšlienky, akékoľvek, ho zdvíhajú vyššie a pomáhajú mu napredovať a zabíjať ich je neúctou k tomuto daru, takému výnimočnému, takému vzácnemu, aký nedostal žiadny iný z tvorov na tejto zemi, len on. Už sa mu nezdali byť tie pôžitky, čo si ich užívajú tí odolní tvorovia okolo neho, opití chľastom, peniazmi či mocou, také úžasné, lebo ich zopár skúsil a pochopil, že šťastie je o inom. Nie v zabíjaní, ale v rozvíjaní prahu citlivosti, nie vo vracaní sa k drevu a kameňu, ale v pokračovaní toho ľudského, čo dostal každý ako prevzácny dar, a teraz ukáž, ako si vážiš dary.

Aj napriek tomu, ba práve preto, že neveril, čomu verila väčšina z nich, zostávala v ňom nádej. Nádej, že sa raz pominie táto podenková móda, čo ovládla túto krajinu, a že sa tí skamenení tvorovia všade okolo prebudia, pretrú si oči a začnú byť znova ľuďmi.