Tam kdesi za obzorom

Milujem more.

Odkedy som ho objavil, nemôžem sa tohto živlu nasýtiť.

Snažím sa dostať k moru vždy, keď je to možné, lebo to, čo tam nájdem, je na nezaplatenie. Ľudia, ktorí pri mori nikdy neboli to ťažko pochopia, veď aj tu máme vodu. Ja sám som vyrastal v Novom Meste nad Váhom a Zelená voda je jednou z najčistejších vodných plôch na Slovensku, tak načo tie štrapácie? Poznám tiež ľudí, ktorí pri mori boli, nič im to nedalo a už sa tam vrátiť netúžia.

Ľutujem ich.

Asi sa im do srdca nezmestí čosi také obrovské.

Lebo o tom to je.

Snáď všetci túžime po niečom, o čo by sme sa mohli oprieť. Niečo stále, niečo nemenné, niečo, čo tu bude vždy a na čo sa môžeme spoľahnúť. V tejto dobe, v tomto svete, keď nám naša každodennosť hádže do cesty polená priam nezvládnuteľné, a keď sa pri ich prekonávaní poškriabe aj tá najčistejšia duša, je potreba očisty priam nevyhnutná.

Preto chodím k moru.

Je mojím múrom, je mojím guru, je mojou studničkou, čo mi prepláchne telo aj dušu tým najčistejším liekom, aký matka príroda vymyslela. Teším sa ako blázon, až budem stáť kdesi na útese nad morom, až budem znova nasávať tú slanú vôňu, počúvať, ako sa vlny lámu o breh a pozerať do diaľky, kde sa hladina dotýka neba.

Je to ako nádej, je to ako láska.

Teším sa, ako sa ponorím pod tú hladinu s otvorenými očami, bez strachu, že chytím dáku infekciu.

More je liek.

Teším sa, ako mi more prepláchne všetky komôrky srdca a ja budem lepší.

O tom je more…