Tam kdesi za obzorom

Určite existujú. Len nie každý ich vidí. Nie každý ich vidieť chce. Ten víchor egoizmu, ktorý tu od istého času fúka veľmi intenzívne, nám bráni triezvo a s nadhľadom zhodnotiť tých, ktorí žijú v našej blízkosti a uznať, že sú jednoducho lepší ako my. A naše vlastné ego sa bráni prijať fakt, že to ich dobro je oveľa hodnotnejšie ako tá naša súťaživosť, tie naše kvázi úspechy, dosiahnuté – povedzme si to rovno – na úkor ostatných.

Mal som tú česť poznať výnimočného človeka. Takého toho s veľkým Č. Takého toho skrytého v dave, a predsa úplne iného ako stovky iných. Sám seba považuje tak trocha za čudáka, lebo nerozumie takým jednoduchým a každodenným veciam, akými sú napríklad závisť, zloba, nenávisť. Nechápe, kde tieto veci pramenia a aký je ich zmysel, nechápe tých, ktorí mu dávajú okúsiť plody zla a prekvapujú ho jeho nepochopiteľné výbuchy  vo chvíľach, keď on sám dáva s čistým srdcom to, čo v tom srdci má. Nechápe, prečo niektorí reagujú na lásku nenávisťou. Lebo on dáva tú svoju lásku plnými priehrštiami každému, kto ju potrebuje, aj keď jemu samotnému sa jej dostáva tak málo. Odkiaľ ju berie? Kde je prameň toho, čo rozdáva?

Priznám sa, zo začiatku som mu neveril. Hoci som dokázal vycítiť aj z jeho písmeniek, aký je to človek, môj vlastný egoizmus odmietal pripustiť, že by niekto mohol byť až taký dobrý. Môj duševný obzor tak ďaleko nesiahal. Lebo to, čomu človek nerozumie, to akosi preventívne odsudzuje, namiesto toho, aby si ten obzor rozšíril. Namiesto toho, aby sa snažil obsiahnuť dobro a dostať ho do svojej duše, uzamkne si ju a vytrvalo sa bráni pustiť doňho niečo také, ako je láska. Akoby sa za to hanbil. Akoby láska bola iba slovo, póza, rečnícky zvrat, všetko možné, len nie skutočnosť. Akoby sa o nej patrilo iba hovoriť, ale božechráň vpustiť si ju dovnútra…

Mal som tú česť poznať výnimočného človeka. Strávil som s ním len chvíľku, ale on aj za ten krátky čas dokázal odomknúť moju trinástu komnatu a nechať mi do nej vkĺznuť svoju dušu. Stačila mu len krátka chvíľa na to, aby mi tú moju komoru naplnil niečím, o čom som dosiaľ vedel iba ak snívať. Ukázal mi, že to nie je len slovo. A hoci viem, že nikdy nebudem taký dobrý ako on, cítim sa lepší. Viem, že už som lepší. Vďaka nemu. Moja komnata je plná niečoho tak skutočného ako nikdy predtým. Vraj ďakovať nemusím, lebo za to sa neďakuje. A ani zaplatiť nemusím, lebo to nie je na predaj. Vraj mi ani nič nedal, lebo som to tam mal vždy a on to len zobudil. A vraj vôbec nie je výnimočný, ale len taký obyčajný…

Neviem, či mu to mám veriť.

Ale možno aj láska je len taká obyčajná vec.

Stále sú okolo nás ľudia, ktorí majú vzácnu schopnosť urobiť nás lepšími. Je ich čoraz menej, ale stále existujú. Nevyhýbajme sa im, neutekajme pred nimi. Určite príde raz chvíľa, keď ich budeme potrebovať viac ako soľ. Raz budeme túžiť po tom, aby nám vkĺzli do duše, ale už bude neskoro.

Neprídu.

Minú sa.

Možno zahynú.

Čo tu potom zostane?

Akí budeme?