Tam kdesi za obzorom

Stáva sa to.

Nie často, ale zavše vám niektoré slová vyvolajú tam kdesi vnútri akási chvenie, akýsi pocit blízkosti. Áno, takto by som to aj ja. Presne takto to cítim. Ten človek píše to, čo si aj ja myslím. A zrazu pri tom čítaní vznikne akési puto. Povrázok písmeniek pisateľa si nájde povrázok vnemu čitateľa a keď sa spoja, uviažu uzlík porozumenia. Staré indiánske uzlíkové písmo kipu bolo zjavne presne o tom. Správa bola predaná, kontakt nadviazaný. Tam kdesi možno ďaleko ktosi vyslal signál určitej frekvencie, a tu kdesi úplne inde ktosi, kto je naladený tak isto, ten signál zachytil. A dešifroval. Pre iných, ktorí rezonujú kdesi mimo, je tá šifra nezrozumiteľná. Vnímajú ju len ako akýsi zhluk slov, ktorý im nedáva zmysel. Alebo dáva, ale úplne iný. Slová, ktoré neharmonizujú s vnútornou frekvenciou prijímateľa mu vyznievajú disharmonicky. Ale ten, kto je naladený na tú istú strunu, ten to pocíti. Ten tón. To chvenie. Tú harmóniu. Mimozmyslové vnímanie je oveľa staršie ako ľudská reč a prírodné zákony oveľa silnejšie ako maskovacie manévre komunikačných techník. Základný inštinkt sa prepletie aj najzložitejšou džungľou ľudských slov a zarezonuje presne tam, kde má. Odkaz je zašifrovaný, ale jasný. Som tu a hľadám ťa. Ak to cítiš, ozvi sa mi.

Príťažlivosť je zvláštna vec. Príroda si nájde cestu, ako spojiť niečo, čo na prvý pohľad vyzerá byť nespojiteľné. Napríklad už len kvôli vzdialenosti. A komunikačné techniky napriek absencii pocitov zrazu dokážu pomáhať. Písmenko, tón, pocit. Vôňa. Jemné vlákno sa ťahá priestorom a zachytí sa presne tam, kde má. Ty a ja. Kontakt. Zachvenie. Kdesi hlboko vnútri sa rozkmitá pradávna struna a jej tón sa rozozvučí celým telom. Pradávna vôňa zaplní vzduch a dych ju zachytí a srdce vyhodnotí ako tú najkrajšiu vôňu na celom svete. Vlákno je zachytené, kontakt je tu.

Ty a ja.

My.

Sme spolu…