Tam kdesi za obzorom

Áno, tradície treba ctiť.

Priznám sa, že presne neviem, prečo a ako vznikla tradícia šibačiek a polievačiek, rodičia ma nevychovali v bázni božej a tieto sviatky boli pre mňa skôr Sviatkami jari, prvých kvietkov, štebotania vtáčkov, teplého dychu zeme, prísľubu budúcej úrody. Nech mi kresťania odpustia. Nebýval som na dedine a v meste sa tradície nikdy nedodržiavali tak farbisto, ako na dedine. V ostatnom čase čoraz menej. Hoci sme so starším bratom ako chlapci chodili po známych s korbáčom, až na pár výnimiek som cítil, že ženám to šibanie príjemné nie je. Udrieť ženu – čímkoľvek a kedykoľvek – mi bolo proti mysli už vtedy. Aj keď sa mi starší brat za to vysmieval, nezvykol som si a dobrovoľne nikdy, neskôr už vôbec, som žiadnu ženu neudrel. A čoraz viac si myslím, že ak je tento sviatok aj o mužoch a ženách, mal by byť skôr o tom, ako prejaviť tým ženám to, čo si zaslúžia určite viac ako výprask: úctu a lásku. Čo takto radšej kvietok, čo takto radšej poďakovanie. Lebo – si myslím – žena je pre muža ten najväčší dar z nebies, aký mohol dostať…a nie je jediný dôvod, prečo jej to nedať najavo … kedykoľvek…