Tam kdesi za obzorom

povedal Vratko svojej mamičke, ktorá schovávala Plavčíka kdesi za korytom. Hoci tento výrok by mohol budiť dojem, že dotyčný Plavčík sa bol predtým najedol fazule a nezostalo to bez následkov, môžeme ho chápať aj v inom zmysle. V zmysle tej človečiny. Lebo všelijaké vetry nám tu smrdia čoraz viac, len tej človečiny je čoraz menej.

Ľudia sú všelijakí. Život ich učí, že prílišná citlivosť je iba na škodu a poučky o humanizme, ktorými ich kŕmili vychovávatelia či krásna literatúra sú často v rozpore s tým, čo zažívajú na vlastnej koži každý deň. Verím, že všetci sme sa narodili s darom dobra v duši, ale zdá sa nám, že „tí druhí“ sú iní a že v „nich“ žiadne dobro nie je. Navyše, ešte sú tu iné príkazy, napríklad že „život je boj“, či dokonca „udri prv, kým udrú teba“. Ak sa chceme v živote presadiť, musíme vraj bojovať. Proti komu? Nuž, proti tým, ktorí sa tiež narodili s dobrom v duši, ale my sme ich presvedčili, že život je boj. To preto kopeme okolo seba, často už preventívne, aby sme nezostali pozadu. A hoci nikomu z nás sa to nepáči, musíme, lebo máme pocit, že ak na chvíľu prestaneme, dokopú nás.

Ľudia už prešli dlhú cestu. Od preťažkých začiatkov, kedy sa museli ruvať s nepriazňou prírody a veľkými predátormi, kým prišli na to, že jedine spoločným úsilím sa dokážu ubrániť, až do dnešného stavu, keď už všetky ostatné zvery na tejto planéte pred nimi kapitulovali a oni začali vidieť nepriateľa vo vlastných radoch. Akoby bez toho nemohli žiť. Akoby ich fakt, že už nemajú proti komu bojovať, prinútil nepriateľa si hľadať. Akoby nedokázali bez boja žiť…

Možnože prv to bolo jednoduchšie. Tam je šabľozubý tiger a keď sa nespojíme, zožerie nás. Dnes sa nevieme dohodnúť ani na tom, kto je náš priateľ a kto nie. Túžba byť sám sebou nás núti odlíšiť sa, len aby sme preboha neboli takí, ako ostatní. Skúsenosti predkov odhadzujeme, aby sme znova objavili už dávno objavené, len pre ten pocit, že sme to objavili my. Túžba vyniknúť je oveľa silnejšia ako snaha po spolupatričnosti a predstava spoločného ťahania za jeden povraz sa nám zdá ponižujúca. Niekto nám naštepil do hláv, že „ja“ je viac ako „my“.

Prešli sme dlhú cestu. Od preťažkých začiatkov, ktoré nás naučili, že jedine spoločným úsilím čosi dosiahneme, až po dnešok, keď stojíme v zbrani jeden proti druhému. Od rozvoja humanizmu, pomoci blížnym a cizelovania svojej ľudskosti až po dnešok, keď sa už nedokážeme dohodnúť ani na pozdrave. Prešli sme dlhú cestu. A niekde na nej sme stratili človečinu…