Tam kdesi za obzorom

Tak sa nás zišlo na druhý sviatok vianočný v tej našej obývačke jedenásť. Rodina má byť spolu. Aspoň na tie sviatky. Sme vo veku, keď už deti vyleteli z rodného hniezda a osamostatnili sa, ale zasa nie až takí starí, aby tie deti napadlo, že už by mohli pozvať ony nás. U mamy sú stále doma. Debatovalo sa o všetkom možnom, presnejšie, každý si ventiloval svoje problémy, lebo počúvanie problémov iných sa dnes nenosí a jednou z doživotných funkcií rodiča je funkcia dutej vŕby. Pravdaže, všetkých treba pohostiť, a to čo najlepšie, aby sa tie deti potom mohli pohádať so svojimi partnermi na tému „moja mama varí lepšie ako tvoja“. Tu nastal problém. Aj keď naša kuchyňa, podľa mňa, prekypuje bohatstvom a kulinárskymi špecialitami, o akých sa nám v mladosti ani nesnívalo, dnešné deti majú výhrady snáď ku všetkému. Jeden neje to, druhý tamto, tretí by tú našu špecialitu nedal do úst ani za svet. To, čo bolo v časoch našej mladosti zvláštnosťou, ktorú sme si mohli dovoliť iba raz do roka na Vianoce a na ktorú sa vtedy stálo v dlhých radoch či zháňalo po známosti pod pultom, nad tým vám dnes taký pubertiak ohrnie nos a povie „fúúúj“.  A vy, namiesto toho, aby ste mu plesli po papuli tak, ako otec kedysi plesol vám, musíte ho bezmála na kolenách prosiť, aby si vybral niečo iné a len preboha papal.

Kedysi sme v škole mali povinné čítanie. Čenkovej deti od Fraňa Kráľa. Je o tom, ako si vtedy deti  vážili každý kúsok chleba. Spomenul som si na tú knižku práve teraz a doporučil im ju. Ale deti dnes ani nečítajú, je to vraj príliš veľká námaha…