Tam kdesi za obzorom

Svet sa mení. Aj tento blog sa zmenil. Zdá sa, že ľudia sú už unavení z tej záplavy problémov, ktorá sa na nich valí zo všetkých médií, akoby už stratili chuť furt čosi riešiť. Možno je to tým, že prišiel máj-lásky čas, a každý akosi prirodzene zatúžil po čomsi peknom. A možno už na problémy rezignovali, lebo pochopili, že aj tak nič nevyriešia. Slovensko ovládol akýsi duch fatalizmu, daj ma bože kde chceš, len ma ticho polož. Najobľúbenejší blogeri dneška píšu o tom,  že všetci sme v rukách božích a s tým neurobíme vôbec nič.

Ak prijmeme kresťanskú teóriu o tom, že všetci sme hriešni už pri narodení, hoci sme nikomu nič zlé neurobili, prijali sme zároveň aj pocit viny, s ktorým potom žijeme celý život. Ak musíme pykať aj za prvotný hriech Adama a Evy, lebo tak to prikázal Pánboh, môžeme len skloniť hlavu a prosiť o odpustenie. Žiť s pocitom hriešnika znamená niesť na pleciach kríž, ktorý nás tlačí k zemi a nedovolí vystrieť sa. Zhrbený človek nemá záujem meniť svet k lepšiemu, lebo veď tento život pozemský je len epizódou na ceste k večnosti a preto nie je dôležitý. Dôležité je to, čo príde po smrti. Preto stačí poslúchať, modliť sa a dúfať v spásu duše, lebo tá je večná. Telo je hriešne a treba sa ho zbaviť. Prach si a v prach sa obrátiš.

Nečudujem sa. Tú záplavu príkorí, nespravodlivostí a hrôz našich každodenných nedokážeme vyriešiť. Rezignovali sme. Už nechceme bojovať proti nim, už nechceme mrznúť na námestiach a nechať sa mlátiť ozbrojencami. Aj tak to nepomôže. Aj tak sa nájde ktosi, kto každý náš dobrý úmysel prevráti a otočí proti nám, nikto nám nebude vďačný za to, že sme sa obetovali, nikto sa nám nepoďakuje. Už sa nebudeme s nikým spájať, lebo všetky spolky sú čertove volky, už si budeme hľadieť len svojho a veriť, že kdesi na nebesiach je ktosi, kto to všetko vidí. Pánboh je vraj spravodlivý. Nikto iný.

Zmenili sme sa.

Už nebojujeme proti zlu, už len veríme, že dobro zvíťazí samo.

Zastavme sa, bratia, veď sa oni stratia…