Tam kdesi za obzorom

Áno, uznávam, je to len môj problém.

Som už starý somár a dodnes som ho nevyriešil.

Stále som neprišiel na to, ako na tomto svete niektoré veci fungujú, preto si občas pripadám ako zviera z inej planéty, aj keď sa celý život snažím prispôsobiť Zemeguli a tvorom, čo ju obývajú.

Vymyslel to už starý Platón.

Ktosi vraj rozsekol toho ideálneho tvora z minulosti na dve časti a nazval jednu z tých polovíc muž a druhú žena. Zrejme ich aj rozohnal v rôzne smery, pravdepodobne až na opačné konce zeme, lebo od tých čias sa tie dve polovice v túžbe po dokonalosti hľadajú.

Problém je v tom, že už je nás vyše šesť miliárd.

Rozmnožili sme sa a stále nás pribúda, takže šanca nájsť tú svoju druhú polovicu je čoraz menšia. Navyše, zanikli aj také tie materiálne problémy, pre ktoré kedysi potrebovali byť spolu, takže jediným dôvodom, pre ktorý sa niektorí ešte stále hľadajú je ten ťažko pomenovateľný pocit kdesi v oblasti žalúdka, ktorý pozná každý, kto nie z vlastnej vôle žije sám.

Jedno je isté: každý chce to, čo nemá.

Túži po tom a snaží sa to získať často až neprimeranými prostriedkami, venuje tomu oveľa viac úsilia ako je pre neho zdravé a nezriedka obetuje aj veci, bez ktorých si myslel, že nedokáže žiť.

Ten pocit okolo žalúdka je naozaj silný.

Dokáže stvárať divy.

Dokáže napnúť tú pružinu v nás až do takej miery, že občas to čosi nevydrží a pukne.

Srdce, nervy, vôľa žiť.

O to záhadnejšie je naše chovanie v prípade, že sú naše túžby naplnené, že sme tú svoju druhú polovičku našli, alebo si to aspoň nejaký čas myslíme. Keď pominie prvé očarenie, pominie zväčša aj pocit, že toto je skutočne tá naša polovica, nastane obdobie tzv. vytriezvenia a v tej chvíli sa tok rieky našich túžob obracia proti pôvodnému smeru. Dostali sme to, čo sme chceli, jedného dňa zistíme, že toto to určite nie je, túžby však pokračujú a opäť chceme niečo, čo nemáme.

Neviem, kto to tak vymyslel a nerozumiem tomu.

Navyše, na tejto planéte je zvykom kolektívne riešiť len nepodstatné veci, pocity okolo žalúdka nie.

Tie si musí vyriešiť každý sám.

Nikto nebráni tomu, aby sa počet tvorov, obývajúcich túto planétu naďalej zvyšoval a teda aby sa stále znižovala možnosť každého z nich nájsť si svoju druhú časť. Napriek úžasnému pokroku techniky nikto ešte nevymyslel spôsob, ako tú svoju polovičku poznať, ako uspokojiť tie prížalúdočné pocity natrvalo a ako sa zbaviť fatálnej nespokojnosti s tým, čo máme, ako žiť v spokojnosti a netúžiť po veciach, ktoré nás oberajú o kľud v duši a ženú k búraniu toho, čo sme dosiahli.

Spoznal som viacero opačných polovičiek, niektoré viac, iné menej, a pri každej z nich som si spomenul na starého Platóna, lebo, priznám sa, čomusi z tých jeho výmyslov som uveril. Je celkom príjemné veriť tomu, že žije na tomto svete ktosi, s kým sa dá vydržať aj taký nápor na nervy, akým je naša bežná každodennosť, že kdesi žije ktosi, kto zaručene je z tej istej planéty ako ja, že existuje čosi také ako porozumenie.

Je nás už šesť miliárd a rozrástli sme sa nielen do počtu, ale aj do odlišností.

Je príjemné žiť v nádeji, že ešte nie je všetko stratené.

Spoznal som viacero opačných polovičiek iných mužov, ktorých nepoznám, alebo poznám a nechápem. Sú z iných planét ako ja, majú iné zvyky, inú morálku a zrejme aj inú DNA, hoci na prvý, niekedy ani na druhý a nezriedka ani na niekoľko ďalších pohľadov, to nepoznať. Niekedy ani po rokoch spoločného života nevieme, z ktorej galaxie je polovička, čo leží vedľa mňa v posteli, čo so mnou žije pod jednou strechou a čo spolu máme našich medzigalaktických potomkov.

Lebo tak je to tu zariadené, že medzihviezdne sobáše sú povolené. Farár pri obrade síce čosi prehodí aj o porozumení, ale v sobášnom opojení to málokto vníma, lebo všetci už majú v hlavách iba tú svadobnú noc.

Pre zachovanie druhu je podstatnejšia.

V tom opojení potom plodíme nové klony hybridov, androidov a mutantov a nevedomky rozširujeme paletu odlišností rodu Homo. Až keď si splníme, ako sa hovorí, povinnosť k prírode, niekedy precitneme. Pozeráme sa na tú, čo ju už aj naši známi nazývajú našou polovičkou a s hrôzou zistíme, že sme sa zmýlili.

Už to však nikoho nezaujíma.

Príroda je nasýtená, rod zachránený, môžeme aj skapať.

Spoznal som kedysi jednu polovičku istého veľmi čudného a úplne odlišného mutanta kdesi z veľmi vzdialenej galaxie a vzal som si ju za ženu. Žili sme spolu, dýchali spolu, spali sme spolu. Dali sme spolu prírode nový život a potom sme sa rozišli.

Vyzerá to tak prosto ako že jedna a jedna sú dve.

Teraz neviem, či za to môžu zvyky z mojej hmloviny, či DNA alebo Platón, ale stále sa mi  to nezdá byť normálne.