Tam kdesi za obzorom

Písať o nenávisti sa nepatrí. Negatívnych podnetov je všade okolo viac než dosť a netreba ich rozmnožovať. Napriek tomu si myslím, že na vyliečenie choroby je nutné v prvom rade určiť diagnózu – a nenávisť nepochybne chorobou je. Navyše – tohto neduhu je tu čoraz viac. Od čias, kedy sme si na námestiach sľúbili lásku, sa nám nenávisť rozmohla ako kvasinky v sude.

Slovák je tvor skromný od prírody. Bačovi Ondrovi pod Poľanou stačil kúsok chlebíka,  slaninky a kalištek frndžalice – a rozplakal sa od šťastia. Geneticky sme šťastný národ. To až peniaze a majetky nám naše šťastie ukradli. Jedna skromnosť nám však zostala: sme nenároční na dôvod k nenávisti. Stačí nám málo. Stačí, ak si sused kúpi čosi, čo my nemáme – a hop: už je tu. Stáročia potláčaná túžba vyniknúť nad ostatných dostane facku a my zaujmeme bojový postoj. Bránime sa. Vyniknutie iného chápeme ako vlastné poníženie a nepriateľstvo je na svete. Stáročným stykom s lesom a drevom sme nadobudli schopnosť zaťať sa. V schopnosti zaťať sa sme sa prepracovali na jedno z prvých miest na svete. Na tom by nebolo nič zlého, ak sa zatneme a vydržíme príkoria od Turkov, Maďarov či Čechov, alebo nepriazne osudu, ktoré nám pomáhajú prežiť. My sa však zatíname v nenávisti. Čútora a Bútora je v každej dedine, v každom meste. K nenávisti nám stačí málo. A keďže geneticky sme apatickí k faktom, stačí nám aj pocit, nápad, výmysel. Naša láska k nenávisti prekoná aj kresťanskú lásku k blížnemu  a slová pána farára o tom, že máme milovať blížneho svojho ako seba samého rýchle zaniknú v reve negatívnych emócií.

Už veľakrát som sa stretol s nenávisťou bez dôvodu.

Lebo emócie nevidno.

Už veľakrát ma prekvapili moji rodáci svojím nepriateľským postojom ešte skôr, ako sme sa stihli zoznámiť. Následky boli veľmi zlé.

Nechápem to.

Kde sa v ľuďoch berie tá nenávisť.

A je jej čoraz viac.

Nechápem to.

Snáď mi to niekto vysvetlí…