Tam kdesi za obzorom

Závidím.

Hoci kresťanské náboženstvo pokladá závisť za jeden z veľkých, dokonca smrteľných hriechov, priznám sa, že veriacim ľuďom závidím.

Lebo ja neverím.

Vychovali ma tak, že sa viem spoliehať iba na vlastné schopnosti, a život dal tomu za pravdu. Neverím, že by som svojim blížnym v ťažkostiach mohol pomôcť tak jednoducho, že zopnem ruky a pomodlím sa za nich. Zachránil som život trom ľuďom tak, že som „zamakal“. Chlapca, ktorý sa zrútil zo stromu a zostal visieť za rebro ako Jánošík, som zdrapol do náručia, skočil s ním pred prvé auto, ktoré šlo okolo a doviezol ho do nemocnice. Dievča, ktoré sa topilo v bazéne a už sa nehýbalo, lebo plavčík bol práve na pive, som vytiahol na breh a s pomocou iných ho priviedol späť. Jednu ženu som zasa vytiahol z rozbúrených morských vĺn v Tunisku, lebo jej volanie o pomoc kvôli hukotu tých vĺn nikto nepočul, hoci ma to samého takmer stálo život.

Neviem, kde by títo ľudia boli, keby som sa modlil.

Ale nepochybujem o tom, že zbožní ľudia by aj toto vysvetlili.

Môžu povedať, že som zabránil božej vôli, lebo On ich chcel povolať k sebe, takže som kacír, keď som sa postavil proti ich osudu. Čo si to vlastne dovoľujem?

Závidím veriacim ľuďom to, že nemajú starosti. Keďže celý ich život riadi Boh, oni za nič nemôžu. Nie sú zodpovední za svoje skutky, lebo ich riadi vôľa božia a zrejme nie sú povinní ani dodržiavať svetské zákony, hlavne, že dodržujú božie. Z ich porušenia sa vyspovedajú kňazovi, oľutujú to a podľa jeho príkazu sa pomodlia. Hotovo. Ďalší…

Na rozdiel od mnohých veriacich, prečítal som bibliu, dokonca viackrát. A žasnem nad tým, ako veľmi sa jej text líši od toho, čo „prevádzkuje“ cirkev svätá. Poznám mnohých veriacich, ktorí bibliu nikdy nečítali. V nedeľu chodia do kostola, zaspievajú si a majú pocit, že žijú podľa „prikázaní“. Svedomie majú čisté a sú v pohode.

Závidím im.

Ten kľud.

To čisté svedomie.

A hlavne tú istotu, že raz budú spasení.

Pánboh je predsa spravodlivý !

Či nie?