Tam kdesi za obzorom

Aj tento rok koncom marca prebehne na základných školách monitoring žiakov deviateho ročníka, ktorý preverí nielen vedomosti žiakov, ale porovná aj úroveň vyučovania na rôznych  školách. Ten minulý nedopadol najlepšie. Ukázalo sa, že naši žiaci nerozumejú napísanému textu. Nechcem generalizovať, ale zdá sa mi, že tento problém majú na Slovensku nielen žiaci, ale aj dospelí ľudia. Neporozumenie je tu na dennom poriadku a spôsobuje nemalé problémy. Aj na tomto blogu som si už veľakrát všimol, že komentáre k niektorým článkom sú úplne od veci. Neviem, či to spôsobuje ten náš krkolomný jazyk, ktorý je vraj štvrtý najťažší na svete alebo jednoducho neochota komentátora pochopiť pisateľa. Na môj ostatný článok opakovane reagoval akýsi cirkusant Robert, ktorý zjavne ten článok nepochopil a napádal aj ostatných diskutujúcich v duchu svojej utkvelej predstavy. Nikto iný ten článok nepochopil tak, ako on, ale ani to ho neprimälo k zamysleniu sa nad tým, či sa nemýli. Pripomína mi to jeden neslušný vtip, týkajúci sa veľkosti mužského prirodzenia, ktorého pointou je zistenie, že aj malý gašparko dokáže urobiť veľký cirkus.

Je mi z toho smutno. Myslím si, že na Slovensku je stále väčšina ľudí normálnych, slušných a inteligentných, ale tieto nedorozumenia z nás robia hlupákov, ktorí nevedia, čo chcú. Túžba vyniknúť nad ostatných nás občas ženie k chorobnému zotrvávaniu v omyle aj vtedy, keď sme už na svoj omyl prišli. Tomu sa po slovensky hovorí zadubenosť. Občas máme besnú túžbu zadubiť sa, napriek všetkým dôkazom, a nech do mňa aj blesky bijú, neuhnem. Nuž, niekedy je tvrdohlavosť namieste, ale oveľa častejšie je potrebné aj počúvať. Alebo ešte raz prečítať. Alebo aj – prepytujem – porozmýšľať. Verte či neverte, okamžik pochopenia cudzej pravdy je veľmi oslobodzujúci. Zbaví nás nielen zadubenosti, ale aj napätia.

Môj otec bol veľmi vzdelaný, ale dosť nervózny človek. Vždy, keď som za ním ako žiak základnej školy prišiel, že niečo nechápem, venoval sa mi a snažil sa daný problém vysvetliť. Keď som však ani na tretí či štvrtý krát nepochopil, stratil trpezlivosť a skríkol: čo si Hotentót? Vtedy som nevedel, čo to ten hotentót je, ale stačilo sa nad problémom dôslednejšie zamyslieť a pochopil som ho aj sám. Odvtedy je pre mňa Hotentót nie obyvateľ Etiópie, ale niekto, kto pre vlastnú lenivosť či neochotu niečo nechápe.

Som optimista.

Verím, že Slovensko nie je a nikdy nebude Etiópia.