Tam kdesi za obzorom

Kto nezažil – neuverí. V mladosti každý pokladá zdravie za samozrejmosť, ba do istého veku aj privíta každú chorobu, aby sa mohol uliať zo školy. Starobu a chorobu pokladá za niečo, čo sa ho netýka a budúcnosť nerieši. Sýty hladnému neverí. Aj ja som si myslel, že zdravie je večné a tento pocit mi vydržal obdivuhodne dlho V ostatnom čase ma však niektoré orgány začali zrádzať, a naozaj nemyslím len na ten jeden. Koxartróza 3. Stupňa je niečo, čo z relatívne zachovalého päťdesiatnika vizuálne urobí  starca nad hrobom. Vidí to každý. Ale ak čakáte, že to v ňom zobudí záchvat empatie či súcitu – čakáte márne. Niektorým ľuďom vo chvíli, keď pochopia, že už ich nedohoníte, enormne vzrastie odvaha. A netýka sa to len pubertiakov, dnes nie je ničím výnimočným vidieť pubertálne správanie aj u ľudí, ktorým sa už kľujú prvé šediny. Heslo „buď sám sebou“ chápu tak, že už sa nemusia pretvarovať za dospelých a zodpovedných.

Keď som bol mladý, úctu k starším nám vtĺkali do hláv denne. Aj keď sa nám to nepáčilo, bolo to jedno zo základných pravidiel života na tejto planéte a čím skôr sme si ho osvojili, tým lepšie pre nás. Dnes mám pocit, že úcta k čomukoľvek je prežitok. Nevážime si nikoho a nič. Niekto v tom vidí ústup od kresťanských hodnôt, iný prirodzený vývoj. A možno je za tým len obyčajný komplex menejcennosti a snaha posunúť sa kúsok vyššie tým, že kohosi ponížime.

Ten šofér autobusu je zrejme veľmi zakomplexovaný. Požiadal som mládencov, okupujúcich sedadlo pre postihnutých, aby si presadli, autobus bol poloprázdny, a oni to akceptovali. Vadilo to len šoférovi. Vraj nemám na to papier. Nuž, som zvyknutý na všeličo. Veď žijem na Slovensku. Ale čo je moc-to je moc. So slušnosťou tu asi nikam nezájdem. Nabudúce mu poviem čosi ostrejšie. Už sa viac nebudem zlostiť nad tým, že som bol príliš mierny. Od zajtra budem sviňa – hovorím si už asi po stý krát…