Tam kdesi za obzorom

Niekam sa stratila.

Kedysi ju poznali všetci, teraz sa každý tvári, že o nej nevie nič.

Je to čudné.

Veď je taká krásna – napriek svojmu veku, veď tu s nami bola celé veky – a ku každému bola vždy taká milá, a všetkým nám pomáhala. Neverím, že by na ňu všetci zabudli.

No – všetci hádam ešte nie.

Ešte žijú ľudia, ktorí ju poznajú, a neváhajú to prejaviť. Žiaľ, príliš sa im to nevypláca. Slečna Empatia má totiž jednu nepríjemnú vlastnosť: nedokáže sa vnútiť. Čoraz viacerí ju začali zneužívať, ale sami akoby ju nepoznali. Možno preto odišla.

V tomto je podobná inej slečne, tej s menom Láska.

Ani tá sa nedá vynútiť.

Aj tá je dobrovoľníčkou, ktorá nejde zobudiť u ľudí, čo ju nechcú.

Veru tak, Empatia je bytostne závislá na ľuďoch.

Bez ľudí hynie.

Ktovie.

Možno sa kamsi vytratili ľudia.

Takí tí s veľkým Ľ.

Takí tí s Láskou a Empatiou v srdci.

Asi už sa aj srdcia kamsi vytratili.

Niekto varí srdce namiesto sviečkovej.

Sviečková je drahá, tak uvarí srdce, urobí zeleninovú omáčku a spolu s knedľami to zje.

Ktovie.

Možno sú už všetky srdcia zjedené.

Je kríza.

Žalúdok je vraj dôležitejší ako srdce.

Štát sa vraj zadlžuje.

A vraj si prejedame budúcnosť.

Tak tomu verím.

Čo za budúcnosť nás čaká bez srdca, bez lásky a bez empatie?