Tam kdesi za obzorom

Mám ich v sebe.

Z každého dotyku ľudskej bytosti, z každého slova a z každého činu vo mne zostávajú kúsky, zaryjú sa do podvedomia a ukladajú sa tam ako strany v knihe, husto popísané neviditeľným písmom, niekde už vyblednutým a inde zas prekvapivo jasným, skladajúcim sa do tej záhadnej a nevyspytateľnej mozaiky, zvanej život. Snažím sa zoradiť si tie stránky podľa akéhosi poriadku, snažím sa oddeliť podstatné od nepodstatného, snažím sa vyložiť dôležité na vrch a zabudnúť na tie, na ktoré by som zabudnúť chcel, ale zdá sa, že táto kniha sa vytrvalo bráni všetkým mojim zásahom.

Pravdupovediac, robí si čo chce. To, čo potrebujem, nemôžem za ten svet nájsť, zato občas z nej trčí ruka či noha kohosi, kto mi už môže byť ukradnutý.

Nie je.

Zväčša mi ukradnú to, čo by som najviac potreboval.

Zdá sa, že zasahovať do knihy dodatočne je márne. Sama si určuje, koho dá navrch, sama sa prestránkuje, sama si žije vo mne svoj život. Ba viac, v poslednom čase sledujem, ako mi začína diktovať. Nalistuje si kohosi, na koho vôbec nemyslím, a postrčí mi ho. Včera mi napríklad postrčila toho úplne bezvýznamného chudáka, toho opilca, čo do mňa strkal na stanici kedysi pred piatimi rokmi a ja som ho odsotil tak, až spadol na zem. Iba si čosi zamrmlal, zdvihol sa, oprášil a odtackal kamsi do neznáma. Domnieval som sa, že odišiel navždy, ale moja kniha ho nalistovala a zrazu bol tu, celkom hore. Pozeral na mňa tými svojimi opitými očami, pozeral sa dosť dlho a mlčky a ja som už o chvíľu začal mať akési svrbenie, ale tentoraz nie v dlaniach, ale kdesi hlbšie, kde sídlia iné pocity než tie, aké som mal pri našom faktickom stretnutí, a namiesto vtedajšieho dobrého pocitu z toho, že som mu dal príučku, sa ozvalo čosi ako výčitka, čosi ako svedomie. Lebo, to by som skoro zabudol povedať, ja ešte niekedy mávam také záchvaty, čo s efektívnosťou nemajú nič spoločné a vedia ma dosť potrápiť. Dokážu mi občas skomplikovať život, lebo pri nich zabúdam na tú veledôležitú poučku o tom kto z koho a namiesto radosti z výhry sa umáram takými sprostosťami, ako je vžívanie sa do pocitov toho, koho som porazil. Tá moja kniha mi vystrčí pred oči tu ruku, tu nohu kohosi, komu som ju nepodal či podrazil, a najčastejšie sú to oči, hľadiace na mňa v akomsi úžase, akoby chceli povedať, že toto odo mňa nečakali. Namiesto radosti zo zaskočenia protivníka si kladiem také tie hlúpe otázky, či to naozaj bolo nutné, či sa to nedalo aj inak a či to skutočne bol protivník a nie môj blížny. Čoraz častejšie sa mi zjavujú fragmenty situácií, čo som prežil a čoraz nástojčivejšie sa ma ktorési kúsky mojich obetí pýtajú, prečo.

Viem, že to vyzerá dosť schizofrenicky, viem, že si tým len škodím a viem, že vyhovárať sa na akúsi knihu svedčí o nedostatku sebakontroly, možno už ozaj dementiem a možno je to vekom, neviem, nikdy som nebol taký starý, ako som teraz, ale už pomaly začínam chápať, prečo sú starší ľudia zvyčajne takí mierni, hoci už majú dosť skúseností na to, aby vytreli kocúra všetkým mladším, ale ak sa vám na ceste k hrobu začnú vznášať nad hlavou prízraky tých, ktorým ste ublížili, asi ani vám do smiechu nebude.

Kdesi som počul čosi o akomsi poslednom súde, ktožhovie, možnože na tom čosi bude.