Tam kdesi za obzorom

Chrapúnstvo ako životný štýl sa usadilo v našich zemepisných šírkach a zapúšťa tu hlboké korene.

Čo mám na mysli?

Mám na mysli vzťah detí k svojim rodičom. Hoci v tomto systéme vraj vládne tržná ekonomika, teda niečo za niečo, v medziľudských vzťahoch zavládli trendy úplne opačné. Možno z pomsty za to, že za materiálne statky platíme čoraz viac, za tie duchovné nechceme platiť nič. Mám na mysli deti, ktorým rodičia dali všetko podstatné, teda život, zdravie, lásku – a ony sa im otáčajú chrbtom, ba ich až nenávidia.

Mám teraz na mysli napríklad starú pani Hrbáčkovú, ktorá dala život svojej dcére, vychovala ju a pomáhala jej celý život, aj keď sa rozviedla a nemala kde bývať,  aj keď začala chľastať a ona ju ťahala z priekopy plnej snehu, keď tam opitá spadla a ona jej znova zachránila život. Keď si dcéra našla frajera, prvé, čo urobila, vynadala mame a povedala jej, že ju už v živote nechce vidieť.

Áno, mám na mysli aj tie dve staré ženy s prázdnymi očami zo starobinca v Skalke, ktoré sedeli v čakárni geriatrie a rozprávali sa. Svoje deti nevideli už niekoľko mesiacov. Kým im ešte z dôchodku zostávali peniaze, deti po výplate chodili, ale teraz všetko zdraželo, na domov padne dôchodok celý a tak už deti nechodia.

Mám na mysli pani Anku, ktorej syn je veľký manažér, potrebuje veľa peňazí na reprezentáciu, a tak si k mame chodí po peniaze. Pani Anka potom chodí v noci, aby ju nikto nevidel, po kontajneroch, lebo si nemá čo obliecť, a v našej jedálni si berie starý chlieb, lebo nemá čo jesť.

Mám na mysli aj jedného môjho príbuzného, ktorý si včera kúpil moriaka, mäso obrezal a kosti dal rodičom, ale žiadal, aby mu zaplatili polovičku ceny, lebo veď na váhu to sedelo.

Podobné chrapúnstva sa tu dejú denno-denne, určite aj vy nejaké poznáte, ale chráňboh ich takto pomenovať. Veď deti sú naša budúcnosť a nádej vraj zomiera posledná. Všade sa hovorí o týraní detí, spoločenské povedomie je nastavené týmto smerom, takže o týraní rodičov deťmi takmer nepočuť. Mnohé dnešné deti žmýkajú svojich rodičov ešte dlho potom, ako dospeli a postavili sa na vlastné nohy, ale rodičia to znášajú, veď viete, doba je ťažká.

Áno, doba sa zmenila. Už asi neplatí tá rozprávka o troch grošoch: jeden vraciam rodičom, z druhého žijem, tretí požičiavam deťom.

Doba je zlá.

Morálna bieda prináša ďalšie…