Tam kdesi za obzorom

Bolože to radosti, keď sa v normalizačných sedemdesiatych rokoch rozchýrilo, že náš Národný podnik navštívi sám veľký súdruh Brežnev. Bolože to starostí, ako privítať takého veľkého človeka, ako skrášliť okolie závodu, upratať rokmi nahromadený bordel na dvore, naleštiť linoleum na chodbách a vypulírovať okná, aby sa u nás cítil dobre. Celý mesiac sa upratovalo, vysádzali sa stromčeky, siala tráva, opravovala omietka. Vyfasovali sme nové plášte a pokyny, ako sa tváriť.

Nadarmo.

Veľký súdruh neprišiel.

Dnes mám pocit, že sa tá doba vrátila.

Alebo skôr – že nikdy neodišla.

„Totalitu“ sme premenovali na „demokraciu“ a súdruhov na pánov. A keďže páni už nie sú povinní potriasať si s nami súdružsky ruky, stratili sme aj posledný kontakt s mocnými tohto sveta. Demokraticky zvolené panstvo sa o nás zaujíma len pred voľbami, po nich už nie.

Každý človek má svojho pána, ktorému musí občas skladať účty. Robotník majstrovi, vedúci riaditeľovi, vláda Európskej únii. Kto chce s vlkmi byť, musí s nimi vyť. Dodržiavanie demokratických princípov vyžaduje, aby sme mali ombudsmana, rozličné kontrolné výbory a aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Všetky tieto inštitúcie majú dohliadať na to, aby občanovi nebolo krivdené, aby nebol okrádaný a podvádzaný. Kritériá sme splnili, inštitúcie máme. Sedia v nich ďalší páni s vysokými platmi, ktorí sa o nás nezaujímajú. Vlk sa nažral, ovca ďalej skapíňa. Cárovná z Bruselu sa nepríde pozrieť, ako žije pospolitý ľud, stačia jej správy Potemkinovskej vlády. Prečo by to aj robila, keď je to taká veľká pani.

A my?

Žijeme tak, ako už po stáročia. Nadávame na pánov a makáme na nich. Keďže demokratických pánov je viac, ako tých totalitných, musíme makať viac. Sťažnosti zdola prichádzajú tak akurát od Rómov, na ktorých makáme tiež.

Demokracia?

Áno, krásnych hesiel tu už bolo viac než dosť, ale toto nám už akosi splesnivelo.

Páni, vymyslite nové.