Tam kdesi za obzorom

Pokračovanie nášho života v deťoch sa mi javí byť dosť iluzórna myšlienka, deti na svojich rodičov spomínajú čoraz zriedkavejšie a na otcov zväčša len kriticky, nezriedka až s nenávisťou. Upokojovať sa tým, že už samotná existencia detí je dôvodom existencie našej je logickým nezmyslom, o praktickej stránke veci ani nehovorím. Keby som hovoril, bol by to len výpočet starostí, problémov a iných smutných vecí, ktoré deti svojim rodičom prinášajú. Myslím si, že väčšina ľudí nenachádza zmysel svojej existencie, nevedia, prečo a načo sú na tomto svete a dúfajú, že ich deti raz na to prídu.

Ako teraz vchádzam do tretieho veku všímam si, že hoci deti od svojich rodičov žiadajú čoraz viac, mať svoje vlastné deti odmietajú. Akoby chceli iba brať, nie dávať. Akoby sa už zbavili túžby po pokračovaní svojho života, akoby už prišli na to, aké je to pomýlené.

Isteže, je to hlavne sebecké.

Asi sme ich rozmaznali.

Neviem, aká katastrofa musí prísť, aby sa to zasa vrátilo do normálu, čo tu vládol po stáročia, neviem, ako sa to skončí, ak tá katastrofa nepríde.

Určite katastrofálne.

Prinajlepšom sa bude rodiť čoraz menej ľudí a naši vnuci budú v starobe ešte osamelejší a zabudnutejší, ako sme my.

A možno, ak to pôjde tak a či horšie ako doteraz, tak tu už žiadnych starcov nebude.

Mladí sa ich zbavia hneď ako prestanú mať z nich osoh.

Nazve sa to dajako vznešene a moderne, napríklad očista či ozdravenie národa, takže prirodzené pudy či zbytky svedomia sa hravo potlačia, lebo ekonomické ukazovatele budú jednoznačné.

Neviem, či to chytí už moju generáciu alebo až naše deti, ale vyzerá to tak, že to príde, napokon, nebolo by to prvýkrát. Dejiny poznajú prípady, kedy sa ľudstvo v ťažkých chvíľach zbavovalo príťaží.

O tom, čo je to ťažká chvíľa, sa vedú polemiky už teraz, je len otázkou času, kedy a kto prvý hodí kameňom. Naše stopy do večnosti zafúka piesok…