Tam kdesi za obzorom

Prihováram sa vám teraz čisto virtuálne. Virtuálne sú vlastne všetky tunajšie príspevky, vaše i moje, ale až teraz mi to došlo. Reálny je tu iba každý z nás a len pre seba. Niektorí sa síce poznajú aj osobne, ale pre väčšinu z nás tí ostatní existujú iba na monitore.

Počítač je potvora. Dokáže zo zhluku elektrónov, jednotiek a núl,  či diskových clusterov, vytvoriť obraz, ktorý sa nám javí ako človek. Koľko má toho spoločného so skutočnosťou, to presne nevieme, lebo ten obraz je zakódovaný do rôznych znakov, často len písmen, a my ani nevieme, ako dotyčný vyzerá. Zato z tých znakov dešifrujeme čosi, čo o ňom možno nevedia ani tí, ktorí ho denne stretávajú.

Šifry sú však prešibané a dokážu s nami vyšibať. V ktoromkoľvek bode cesty informácie môže dôjsť k deformácii a my sa ani nedozvieme, či k nej došlo už v hlave odosielateľa, či po ceste, a či až v našom pocite. Tak sa ľahko môže stať, že krásna princezná je v skutočnosti škaredá ježibaba, mladý právnik je nejaký starý ujo  a naopak, ten nepríjemný frfloš má zlaté srdce. Clusterom je to jedno. Oni si robia svoju robotu bez ohľadu na naše pocity.

Takže, ak nás naša skvelá technika oklame, nastúpi znova stará dobrá intuícia. My chlapi ju máme už trocha zakrpatenú, lebo sa príliš spoliehame na svoj úžasný rozum.  Elektróny sú nám bližšie ako pocity, až natoľko sme už zdegenerovali.

Jedno virtuálne dievča tu napísalo: nechcem byť dokonalá, len šťastná.

Chlapi, chápete to? V tej vete je ukrytý celý rozdiel v našom myslení. Aspoň ja si tak myslím. Ale ktovie, možno je to len môj pocit. Možno je to všetko úplne inak a vy máte na to iný názor, jednoducho, máme rozdielne dešifrátory, alebo sa po ceste tohto článku do vašej hlavy čosi porúchalo, alebo možno aj to je úplne inak, ako si  predstavujem. Lebo – to som skoro zabudol napísať – predstavivosť tu hrá pomerne významnú úlohu. Hoci duševný obraz je – aspoň pre mňa – najdôležitejší, sme ľudia a dosť nás zaujíma, či ten človek na druhom konci je žena a či muž. A nielen zaujíma, ale aj ovplyvňuje. Muž žene a žena mužovi odpustí aj veci, ktoré by svojmu vlastnému pohlaviu nikdy neodpustil/a. Hoci jedni na druhých akoby stále nadávame a robíme si z nich žarty /napr. o blondínkach/, v skutočnosti sa máme radi, keby sme sa nemali, tak sa furt neriešime. V skutočnosti sa máme nielen strašne radi, ale ani by sme bez seba nevydržali, a tak to má byť. Aj napriek všetkým degeneratívnym vplyvom civilizácie je tu stále čosi, čo síce vyzerá totálne virtuálne, ale bez čoho by sme v skutočnosti nevedeli žiť.

Našťastie