Tam kdesi za obzorom

nosiť je vraj nebezpečné. Po svete chodí veľa strelcov, ktorí majú vo svojich zbraniach trieštivé guľky dum-dum. Keď vám takou do toho srdca strelia, rozletí sa na márne kúsky. Tento blog je však iba virtuálnym priestorom, hoci ľudia sú v ňom skutoční. Písmenká sú len obrazom – myšlienok, hlavy, srdca. Odstreliť obraz je síce nepekné, ale predlohu to na živote neohrozí. Preto si snáď môžeme dovoliť ten luxus: ukázať obraz na dlani.

Prečo píšeme?

Niekoho tlačí prebytok myšlienok a potrebuje uvoľniť ventil. Anonymita kyberpriestoru umožňuje nebyť za svoje slová tak celkom zodpovedný a tak sa tu občas vyskytnú aj nejaké nedomyslené, nespisovné či vyslovene hlúpe. Vyprovokujú ostatných, inak slušných ľudí, aby si trocha zastrieľali. Našťastie, tej streľby je tu minimum.

Je zaujímavé, čo všetko ľudí trápi. Okrem pochopiteľného záujmu o spoločenské dianie, politickú situáciu či ekonomické problémy, cez komentáre k výnimočným či len každodenným udalostiam až po veľmi osobné denníčky či priam pohľady do tajných zákutí ľudskej duše. Počet odtieňov reality i fantázie je neobmedzený. Blog je úžasná vec. Každý si môže sám namixovať koktail podľa vlastnej chuti.

Ja sám inklinujem skôr k tým srdciam na dlani. Možno je to tým, že realitou som tvrdo bombardovaný celý deň a večer, keď si sadám k svojmu PC už potrebujem čosi iné, ako kanonádu. Obdivujem ľudí, ktorí sa neboja odhaliť to svoje srdce a nechajú ma vstúpiť do trinástej komnaty svojich citov. Niekedy sú to zážitky, aké v reálnom svete nemám šancu zažiť.

Ďakujem všetkým, čo to dokážu, za tú odvahu i za tú krásu, ktorú mi svojimi riadkami dali.