Tam kdesi za obzorom

Zahraničné firmy sú na Slovensku prezentovaní ako záchrancovia našej ekonomiky, bez ktorých by sme neprežili, takže je našou povinnosťou byť im vďační a prijímať ich podmienky bez reptania. Pracoval som niekoľko rokov vo funkcii vedúceho prevádzky v jednej renomovanej zahraničnej firme a rád by som sa podelil o skúsenosti z nej. Nechcem generalizovať, ale moje skúsenosti sú také.

Hneď na začiatku treba povedať, že tradičná slovenská pracovitosť, nápaditosť a vynaliezavosť v spojení s našou skromnosťou nám vždy pomohla poradiť si aj v ťažkých podmienkach a vyťažiť z minima maximum. Je pravda, že aj u nás bolo vždy dosť darebákov a alkoholikov, ktorí nám kazili imidž, ale drvivá väčšina slovenských pracujúcich sú veľmi poctiví a statoční ľudia, akých nám v zahraničí môžu len závidieť. Dnes tu vládne úporná snaha zosmiešniť všetko slovenské, a výdatne tomu napomáhame aj my sami, ale potenciál Slovenska je obrovský a zahraniční investori to dobre vedia.

Mojím predchodcom vo firme bol veľmi poctivý starší človek, ktorý odchádzal do dôchodku so zničenými nervami a nešetril na svojich zahraničných zamestnávateľov širokospektrálnymi prívlastkami zvieraco-pohlavnej ríše. Aj ja som veľmi rýchle prišiel na to, že základným predpokladom dobrého slovenského manažéra v zahraničnej firme je potláčanie vlastného názoru a servilnosť za každých okolností. Oveľa prekvapujúcejším poznatkom bolo, že aj proklamovaná efektivita práce je podriadená tejto servilnosti a v skutočnosti na nej nezáleží. Tento fakt spôsoboval často z nášho pohľadu kuriózne stuácie, kedy výroba meškala a predražovala sa len preto, aby sa dodržali neefektívne, ale zhora nariadené postupy. Zažil som situácie, kedy sme čakali na dodanie istých komponentov zo zahraničia, zatiaľ čo sme tie isté z nášho skladu vyhadzovali do odpadu. Keď som na to upozornil, bol som okríknutý, že to nie je moja starosť. Pri zavádzaní novej výroby som navrhol na výstavbu novej výrobnej haly slovenskú firmu, ale musela prísť zahraničná za dvojnásobnú cenu. Až keď prácu dobabrala, dostal som povolenie objednať našu. Aj energiou sa bezuzdne plytvalo a návrhy na jej šetrenie boli zamietnuté z dôvodov dohodnutých objednávok, pri ktorých nedodržaní hrozili pokuty. Preto sme museli niektoré stroje zapínať aj keď sa na nich nepracovalo, aby sa vyčerpali limity. Šetrenie, na ktoré sme si za socializmu navykli, tu nemalo miesta, skôr to vyzeralo tak, že ktosi má z nepochopiteľných dôvodov záujem výrobu predražovať. Zisk sa potom zabezpečoval zvyšovaním ceny výrobkov- a presne takto sa zvyšuje inflácia. Špecialistom na zvyšovanie neefektívnosti bol náš zahraničný riaditeľ, ktorý robil všetko pre to, aby sa výroba na Slovensku javila ako nevýhodná, ale niektoré jeho opatrenia už udreli do očí aj jeho zamestnávateľom, takže ho po čase upratali domov. Napriek mnohým stratám, ktoré spôsobil, ho však nevyhodili, lebo jeho pracovná zmluva bola nastavená tak, že by mu firma musela zaplatiť mastné odstupné.

Takzvaný ekonomický spôsob riadenia spôsobuje neskutočné anomálie, ktoré náš mozog nedokáže spracovať, a preto sa aj do našich ľudí vkradol duch deštrukcie. Obyčajní robotníci, ktorí mali k výrobe najbližšie a teda mohli efektivitu aj kvalitu ovplyvniť najviac, pod tlakom nezmyselných príkazov kazili výrobky, často aj zámerne, ale v súlade s predpismi. Myslím si, že toto je to najhoršie, čo sa tu stalo. Poctivý prístup k práci a zdravý rozum boli prevalcované požiadavkou otrockej poslušnosti a nastupujúca generácia už budú len bezduchí roboti, plniaci príkazy. Všestrannosť a poctivosť ich dedov im zostanú navždy skryté. Sme svedkami degenerácie nášho národa a zdá sa, že nám to nevadí….