Tam kdesi za obzorom

O rasizme a extrémizme sa v ostatnom čase veľa píše aj hovorí a každý admin či iný cenzor pri týchto termínoch zbystrí pozornosť, lebo tieto témy zavše hraničia s porušovaním zákona. Legislatíva v našich krajinách chráni všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom líšia od väčšiny a nedovoľuje nikomu robiť si z nich žarty či inak im ubližovať. Tak je to správne, nikto by nemal byť vystavený žiadnej šikane, v tom sa snáď zhodneme všetci. Na druhej strane zatvárať oči pred očividnými rozdielmi a tvrdiť, že čierna je biela, je scestné a nepravdivé. Nikto predsa neublíži černochovi tým, keď povie, že je černoch. To nie je rasizmus, to je fakt. Naša ohľaduplnosť ide až za hranice normálnosti a Cigáňov sme nazvali Rómami, hoci oni sami tvrdia, že sú Cigáni a necítia sa tým pomenovaním diskriminovaní. V tomto sme až prehnane úzkostliví, veď v iných krajinách ich nazývajú  Gypsis, Gitanes či Tzigane – a nikto neprotestuje. Popieraním zjavne rasových rozdielov stierame hrádze medzi pravdou a klamstvom a v úpornej snahe neublížiť vyrábame v ľuďoch prirodzený odpor, aký cíti každý normálne uvažujúci človek, ak sa mu tlačí do hlavy zjavná lož.

Rozdiely medzi rasami sú, tak to zariadila matka príroda, a nielen vo farbe pokožky. Je historicky známe, že niektoré národy majú sklon podrobovať si národy iné, a naopak, sú také, ktoré nikdy žiadne rozbroje nevyvolávali, zato sa oddávna museli brániť nájazdom tých bojachtivých. Nemusím menovať, každý vie, kto vyvolal väčšinu vojnových konfliktov na tejto zemi a ktoré národy si podrobili iné a urobili z nich svoje kolónie. Sloboda bola pre každý národ vždy prioritou a cudzích pánov nikto nemá rád, preto to podrobovanie šlo vždy ruka v ruke s násilím, zabíjaním a rabovaním. Veď o to šlo, ukradnúť a zotročiť. V dnešnej dobe, keď svet ovládla najmä siedma veľmoc a na imidži záleží, si majitelia médií vyhradili právo na svoju interpretáciu pravdy, a keďže každý prostriedok je dobrý na dosiahnutie cieľa, premenovali svoje snahy oveľa miernejšími frázami. Kolonizácia – medzinárodná pomoc, zabíjanie – nastolenie demokracie, okrádanie – zahraničné investície. V dnešnom medializovanom svete, keď ľudia veria viac médiám ako vlastným očiam, im túto absurditu zhltnú aj s navijakom. Najmä tie národy, ktoré nikdy dobyvačné vojny neviedli a nie sú na vojnu ani tohto typu pripravené.

Náš národ patril vždy medzi tie mierumilovné. Nikdy sme vojnu nevyvolali, len sme sa bránili. Ba často radšej zutekali a prežili kdesi v kútiku, kým sa agresor vybesnel. Zastavme sa bratia, veď sa oni stratia. Keď sa stratili, vrátili sme sa na svoje zničené políčka a znova v pote tváre budovali svoj svet,  svoju vlasť. Dnes sa nám niekto snaží nahovoriť, že rozdiely medzi národmi nejestvujú a chce nás trestať za to, ak sa o tom čo i len zmienime. Nuž – ako píše náš básnik – spýtajte sa materí. Spýtajte sa slovenských zamestnankýň zahraničných firiem na Slovensku, ktorých zahraničný „chlebodarca“ šticuje za vlasy či zamkne, aby nemohli odísť z roboty – a nemôžu si sťažovať, lebo by prišli o chlieb. Dovolí si toto niekde vo svete Slovák? A nie je práve toto ten extrémizmus, ktorý zakazuje ohovárať iného pre jeho chovanie, ale dovoľuje trpieť vo vlastnom štáte?

My sme národ mierumilovný. To preto po nás každý šliape. Hádame sa medzi sebou, lebo nás už tak osprosteli, že nerozoznáme pravdu od lži. Nie sme rasisti, uznáme každému jeho miesto na tejto zemi a všetky jeho práva. Nie sme extrémisti, len chceme mať aspoň doma také isté práva, aké majú všetky ostatné národy na tomto svete. Neučme sa agresii od iných národov, v tomto ich nikdy  nedobehneme. Prežili sme už všelijakých, prežijeme aj teraz. Zastavme sa bratia, veď sa oni stratia. Lebo nie je dôležité zvíťaziť. Dôležité je prežiť…