Zo všetkých povolaní, aké na svete existujú, je najnevýhodnejšie a najnevďačnejšie povolanie rodiča. Presnejšie – povolanie manželky a matky. Kým ešte existovali na svete také veci ako je vďačnosť, empatia, súcit a ohľaduplnosť, vrátilo sa aj našim mamám občas aspoň kúštik toho, čo nám v mene svojej lásky k nám dali. Nie v peniazoch, lebo veď kto dokáže vyčísliť, koľko stojí to, že nám dali život, vypiplali nás z plienok, kŕmili nás a chránili pred celým svetom, aby sme sa dožili dospelosti. Nie v peniazoch, ale aspoň kúštičkom tej lásky, ktorú nám ony dávali plným náručím. Aspoň sem-tam ďakujem, mami. Dnes sa ale zdá, že trhová ekonomika zasiahla aj naše duše a to, čo sa nedá vyjadriť v eurách, to akoby ani neexistovalo. Zato existuje a mierou nebývalou rastie množstvo vymyslených dôvodov, prečo nemusieť byť vďačný ani za svoj život. Nepoznám odpornejšiu a chrapúnskejšiu frázu, ako: ja som sa na svet nepýtal. A keď si ma mala, si povinná sa o mňa starať. Nuž, ak by takto rozmýšľala každá mama, už dávno by sme vyhynuli. A ak by mala tiež rozmýšľať ekonomicky, šla by čo najskôr na potrat a my by sme skončili v odpadkovom koši prv, než by sme uzreli tento svet. Že už dávno ľudstvo nevyhynulo, za to môžeme ďakovať len jedinej veci: láske. Tej láske, ktorá zabráni žene nechať si dieťa vziať a radšej podstúpiť bolestivý pôrod a potom také more starostí, akému sa žiadne iné povolanie nevyrovná. Vypiplať z toho maličkého bezbranného tvorčeka, ktorý z nej vyjde, dospelého samostatného človeka, to je fuška, akú si muži ani len predstaviť nevedia. Preto o nej radšej ani vedieť nechcú. Jediná sila na svete, ktorá prinúti ženu k takémuto sebaobetovaniu, je láska. To krásne, nežné a milujúce, čo skrýva v srdci. To jediné, čo dokáže miliónkrát zaprieť pud sebazáchovy a pohodlia, aby pomohla tomu, čo miluje.
Žiaľ, dnešný svet láske nepraje. Nielenže si zakrývame oči pred ľuďmi, ktorí nás v mene svojej lásky opatrujú, vstávajú k nám uprostred noci či skoro ráno, nielenže si nedokážeme pripustiť, že to skutočne robiť nemusia a keby nás tak neľúbili, dávno by sa na nás vykašľali, nielenže im nedokážeme za to ani poďakovať. Dnes sa im vysmievame. Ponižujeme ich, nadávame im, šliapeme po tom, čo k nám cítia. A pritom si veselo plody ich lásky užívame. Zvykli sme si na to, že nám slúžia, ako keby ani nemali vlastnú česť, hrdosť a sebaúctu. Ako keby tie naše ženy boli povinné nám slúžiť. Nie, nie sú. Aj ony sú ľudské tvory. Aj ony sú osobnosti. Navyše oveľa citlivejšie, ako sme my. Navyše oveľa silnejšie, veď skúsme si len predstaviť, ako by sme sa cítili, keby nás ktosi tak ponižoval. To by sme nikdy nevydržali. Parazitujeme na ich láske až hrôza. Spoliehame sa na to, že to ich srdce je nesmrteľné. Že láska v ňom je nekonečná a vydrží všetko na svete.
Nie.
Láska vydrží strašne veľa…ale všetko nie…
Celá debata | RSS tejto debaty