Tam kdesi za obzorom

Áno, slniečko už svieti čoraz viac, jarná únava zúri naplno a každý by už najradšej vypadol kamsi preč od problémov a starostí. Sloboda a demokracia, ako zvyknú nazývať tento ranný kapitalizmus, síce otvorila hranice, zato mnohým zahatala cestu k vytúženému moru nutnosťou zháňať chlieb svoj každodenný často až tak, že na nič iné nezostáva čas ani peniaze. Nečudo, že na toho, kto tu vypisuje články o tom, ako furt kamsi cestuje, pozerá ako na dáke čudo.

Áno, Slovák je tvor čudný. Čo tam po peniazoch, hlavne že sme zdraví. Peniaze boli a budú, len my tu nebudeme. Tržná ekonomika ho zaskočila ako cestárov prvý sneh a nevie sa zmieriť s tým, že všetko je za peniaze, hoci práve to je to, za čo kedysi štrngal kľúčmi. Hoci zväčša zarába oveľa viac ako kedysi, je oveľa nespokojnejší. Kde je zakopaný pes?

Nuž – zabite ma – pes je zakopaný v nárokoch. Sľúbili sme si lásku, ale životy nám ovládol konzum a ten vytlačil všetky city kamsi do stratena. Naháňanie sa za peniazmi nás ovládlo až tak, že zabúdame žiť. A kým jeden v pote tváre dobýja doslova každý krajec chleba, iný sa topí v miliónoch. Myslím, že väčšina ľudí sa má materiálne lepšie ako kedysi. S jedlom však rastie chuť a mnohí z tých, ktorí vyrastali na omastenom chlebe s cibuľou si dnes sťažujú na slabý výber švédskych stolov, lebo 100 druhov jedla sa im vidí málo. Slováci sú okrem toho geneticky zaťažení syndrómom veľkopanstva a najmä mladí – ako by povedala Ružičková – roupama nevědí, co by do tý huby dali.

Áno, je veľa ľudí, pre ktorých je dovolenka či cestovanie nemysliteľné. Splácajú hypotéku, deti im študujú, zamestnávateľ neplatí. Môžu sa strhať, aby zarobili na základné životné potreby, na nič iné im nezostávajú peniaze, čas a ani myšlienky. Sú to spravidla tí, ktorí ťahajú tento štát ako ťažkú káru plnú príživníkov a parazitov, čo im kradnú chlieb od úst, aby mali na nové autá a vily. A vraj všetko, čo tu človek má, len práca dáva statočná…

Na krásnej štrkovej pláži v meste Drvenik každý deň šantila partia českých dôchodcov. Toľko smiechu som už dávno nepočul. S jednou paňou z Prahy sme sedeli pri stole. Mala 82 rokov a sršala elánom. Vraj si sem každý rok chodí nabiť baterky. Pochovala už muža aj všetky tri deti a teraz sa s ňou vnuk súdi o jej vlastný dom. „To mám sedět doma a bulit?“ – pýtala sa. Obetovala deťom celý život, posledné dni chce vraj konečne žiť pre seba.

Áno, väčšina ľudí žije pre svoje deti. Keďže vyrastali na omastenom chlebe s cibuľou, sú radi, že môžu prispieť mladým na nové auto. Ešte sa neodučili cítiť skromnosť ako cnosť. Sú radi, keď môžu pomáhať. Žiť pre seba ich ešte nenapadlo. Ani nevedia, čo by pri tom mori robili, asi by sa tam nudili, a najlepšie sa cítia v tej svojej záhradke, do ktorej sa stonajúc s podlomeným zdravím každý deň vytrepú, lebo veď keď prídu deti, budú mať čerstvú zeleninku. Aj z dôchodku si pre nich odložili, len aby prišli a vnúčatká doviedli. To je ich najväčšia radosť. Nič krajšie si nevedia predstaviť…

Nuž, čo s tým? Každý máme svoje priority. Peniaze boli a budú, len my tu už nebudeme…