Tam kdesi za obzorom

A my čakáme každú chvíľu na tú najhoršiu správu. Zakaždým, keď zazvoní telefón, trnieme strachom, že už je koniec. Keďže návštevy v nemocnici sú zakázané, musíme sa spoliehať len na lekárov a na to, že majú najlepšiu snahu zachrániť ho. Majko je veľmi dobrý človek a zaslúžil by si ešte žiť. Nemôžeme ale robiť nič iné, ako mu držať palce. Tá bezmocnosť je veľmi stresujúca a neprajem ju nikomu…

…ale keď čítam články o tom, že celý koronavírus je len výmysel, a ako nás vláda obmedzuje, ničí ekonomiku a nedovoľuje nám zabávať sa – len neveriacky krútim hlavou. Nedokážem pochopiť, akými sprostosťami sa dokážu živiť dospelí a asi aj pri zmysloch ľudia, ktorí sú zdraví a nič im nechýba. Koľko hyenizmu musí mať v sebe človek, ktorý hlása nenávisť k ľuďom, ktorí sa snažia zachrániť ho. Prirovnávať rúška k náhubku je nedôstojné aj pre desaťročného pubiša, ale tu to robia aj dospelí ľudia. Opatrenia, ktoré zaviedla vláda, sú zjavne nedostatočné, ale ani tie sa im nepáčia. Koľko bezohľadnosti treba na to, aby ktosi brojil proti zatvoreniu barov a diskoték, hoci vie, že tie sú ohniskami nákazy, lebo on sa chce baviť. Kde sú hranice chrapúnstva? Čo je dôležitejšie ako život?

Nie, toto sa nedá pochopiť.

Keď píšem tieto riadky, mám po ruke telefón.

Každú chvíľu môže zazvoniť…