Tam kdesi za obzorom

Najkrajší zo všetkých svetov je ten náš – spieva sa v jednej piesni.

Tá pieseň je už dosť stará a zrodila sa v období, keď rozsievanie optimizmu bolo kľúčovým poslaním umenia. Odvtedy už pretieklo veľa vody a optimizmus akosi skončil. Naopak, z masmédií sa šíria samé zlé správy a kultúra smrti, importovaná od šíriteľov západnej demokracie, ako sa zdá, definitívne pochovala nádej na svetlé zajtrajšky hlboko pod čiernu zem. Napriek tomu pri rozhovoroch aj s obyčajnými ľuďmi spoza veľkej mláky vyznieva presvedčenie, že práve toto je ten najlepší spôsob usporiadania sveta a negatíva, ako ich vnímame tu, sú len akýmsi nevyhnutným sprievodným javom a najkrajším zo všetkých svetov je práve ten ich. Stále sú presvedčení, že sloboda a demokracia sú najvyššími hodnotami a že práve oni majú na ne patent. A to ich oprávňuje roznášať ich do zbytku sveta. Hoci to vyznieva ako bohapustá propaganda, lebo veď následky tejto roznášky vidí každý, zdá sa, že tomu vážne veria. Goebbels by závidel…

Takmer každý štát má tendenciu vyzdvihovať svoje pozitíva a bagatelizovať negatíva. Je to len logické – a zároveň praktické. Ukazovať krásy svojej vlasti pomáha cestovnému ruchu a vytvára pozitívny obraz. Ukazovať úspechy ľudu tejto krajiny je akosi prirodzenou súčasťou imidžu. Nikto sa predsa nebude vedome zhadzovať. Aj tu ale existujú výnimky, potvrdzujúce toto pravidlo, a sú na svete aj národy, ktoré pociťujú akúsi masochistickú radosť z okydávania vlastného hniezda, či až k vedomému poškodzovaniu svojich blížnych. Týmto ženú vodu na mlyn národom iným, ktoré majú snahu podrobiť si ich a prinútiť pracovať vo svoj prospech. Hovorí sa tomu kolonizácia či zotročovanie a v ostatnom čase je to veľmi obľúbená náhrada za neefektívnu násilnú vojnu. Veď čo môže byť efektívnejšie, ako presvedčiť otroka, aby otročil dobrovoľne – a ešte sa za to poďakoval.

Napriek tomu si myslím, že najkrajší zo všetkých svetov je ten môj. Popri všetkých nedostatkoch to svoje Slovensko milujem a nechcel by som žiť nikde inde. Keď ho milujem, nie je čo riešiť. Aj napriek tej antipropagande, aká sa tu šíri denno-denne. Aj napriek tomu obracaniu odvekých tradičných hodnôt, ktoré nám po stáročia pomáhali prežiť aj pod cudzím útlakom. Asi by som nevedel – možno za to môžu gény – žiť s vedomím, že komusi ubližujem. Alebo že niekto musí na môj blahobyt makať. Alebo že si užívam výhody, ktoré si nezaslúžim. Neverím, že existuje propaganda, ktorá by odobrila môj koristnícky vzťah k blížnym. Poznám ten pocit, keď si niečo vybudujem vlastnými rukami, a neverím, že by ho mohol nahradiť pocit, že som niekoho oklamal, aby to vybudoval za mňa. Som Slovan, vybabrávanie nemám v génoch. Aj preto si myslím, že môj národ je pre tento svet oveľa cennejší ako tí, čo žijú z práce iných. Náš svet je možno tvrdší ako svet iných, ale určite oveľa užitočnejší…