Tam kdesi za obzorom

Z Jelsy som vyšiel asi o ôsmej.

Za križovatkou z hlavnej stála smerovka s nápismi Pitve a Zavala. Ďalej sa cesta točila údolím pomedzi kopce a stúpala stále vyššie. Zľava olivové háje a levanduľové políčka, sprava strmé skaly, nad hlavou modré nebo a spev vtákov a všade dookola leto a vzduch plný omamných vôní.

Bola sobota ráno a ja som kráčal po tej ceste proti kopcom tam vpredu.

Už z mapy som vedel, že ostrov Hvar je v týchto miestach pomerne úzky, takže by nemal byť problém prejsť na jeho druhú stranu, lenže mapa je zmenšená a plochá, rozhodne vyzerala oveľa priateľskejšie ako tie skalnaté homole, na ktoré pozerám teraz.

Nuž čo, uvidíme.

Dedinkou Pitve, učupenou na svahu medzi kopcami, som prešiel asi po hodinke rezkej chôdze. Zopár kamenných domov a kostolík, hľadiaci z návršia za dedinou do údolia, most cez vyschnuté koryto rieky a nikde ani živého ducha, len cvrlikanie cikád a pohoda stredomorského vidieka.

Za poslednými stavbami sa cesta vkliesnila medzi tie najstrmšie skaly, ale moju obavu, že sa tu skončí poľnou cestičkou, miznúcou v skalách, rozptyľovalo to, že stále bola kvalitná a chodilo po nej aj dosť áut. Asi kilometer za dedinou, na konci skalnatého kaňonu, si to namierila rovno proti najväčšiemu kopcu a zmizla v tuneli. Pred ním stál akýsi chlapík a zrejme dohliadal na dodržiavanie dopravnej značky, zakazujúcej vstup motocyklom a bicyklom. Pre peších tu žiadne obmedzenie nebolo a mne nikto nebránil vstúpiť do tej čiernej diery.

Obklopila ma tma a chlad.

Tunel bol široký i vysoký len čosi vyše dva metre a nebolo v ňom jedinej žiarovky. Z horúceho letného dňa som sa náhle ponoril do absolútnej temnoty podzemných priestorov, vlhka a zimy. Nevidel som absolútne nič, len kdesi v nedozernej diaľke malé svetielko, východ. Našťastie, tunel viedol priamo a to svetielko poskytovalo jedinú informáciu o priestore. Čoskoro sa však ukázalo, že aj táto informácia bola dosť klamná, zrak nemal to svetielko s čím porovnávať, kráčal som dlho a ono sa nemenilo a keby som si nebol pri vchode prečítal, že tunel meria tisícpäťsto metrov myslel by som si, že sa neskončí nikdy. Inak sa mi ale šlo dobre, vozovka bola dosť rovná, našťastie, lebo keby na nej bolo čokoľvek, určite by som do toho skočil. Autá chodili podchvíľou, vždy som sa musel pritisnúť k stene a míňali ma tak najviac tridsať centimetrov, pravdaže, šoféri ma videli dobre, kým ja iba ich reflektory. Tie mi na chvíľu osvietili cestu a steny, ale keďže šli rýchle, príliš mi nepomohli. V strede bol tunel rozšírený, tu sa mohli autá obísť, inú možnosť nemali. Kráčal som s mierne roztiahnutými rukami, pokiaľ možno stredom, steny mali mnoho výstupkov, bola to čistá skala ako v jaskyni a hrozilo, že do niektorého z nich narazím, nevidel som skutočne nič. Z počiatočnej neistoty sa o chvíľu stala rutina a šiel som dosť rýchlo, ale trvalo to skoro večnosť, kým sa svetielko začalo zväčšovať a bolo jasné, že východ sa blíži.

Vyšiel som z tunela do rozjasaného letného dňa, plného slnka.

Bol som na druhej strane ostrova.

Napravo pod cestou spadal strmý svah dolu až k moru, na jeho brehu, asi kilometer pod mojimi nohami, ležala dedinka Zavala, zopár domcov s červenými strechami, a potom kus morskej vodnej hladiny. Ďalej ležal ostrov Ščedro, úzky a dlhý asi tri kilometre, s mnohými zálivmi, zjavne opustený, bez známok života. Za ním sa morská hladina rozbehla do diaľky, až kým z nej na obzore nevyrástli kopce vzdialeného ostrova Korčula. Napravo od neho sa rozprestieralo už len šíre more až po obzor.

Úžasný výhľad.

Prešiel som odbočkou z hlavnej na prašnú pistu, čo stúpala do kopcov a ešte chvíľu si užíval to opojenie z priestoru, posedel na skale a urobil tu pár záberov. Dolu sa mi už ísť nechcelo, cesta bola strmá a hlavne tá spiatočná by mi určite dala zabrať, tak som len sledoval autá, kľučkujúce serpentínami z kopca. Jedno však prišlo aj po tejto prašnej ceste, bola to väčšia dodávka, ktorá by zrejme tunelom neprešla a tak sa musela trepať cez kopce. Napadlo ma, že späť by som aj ja mohol po nej ísť, pre zmenu, ale stačilo pozrieť na tie strmé kopce a prešla ma chuť.

Vrátil som sa tunelom.

Na druhej strane mi to však nedalo, odbočil som z hlavnej cesty bočnou cestičkou popod kopce, úbočím jedného z nich, cez krásne borové lesy a lúčky plné levandule a potom dolu pomedzi opustené políčka i vinohrady. Cestička sa točila poza kamenné múriky raz tam, potom zas naspäť, niekoľkokrát som sa vracal a pokračoval po iných, takže som si spiatočnú cestu riadne predĺžil, ale neľutujem. Užil som si tej krásy dosýta. Keď som vstúpil medzi prvé domy v Jelse, kostolný zvon práve vyzváňal poludnie.