Tam kdesi za obzorom

Machrovina je významný fenomén ľudského správania, zasahujúci medziľudské vzťahy viac, ako sme ochotní si pripustiť. A nielen medziľudské, ale aj priam medzinárodné. Veď ako inak sa dá chápať to, že mnohí príslušníci svojbytných a starých národov sa prispôsobujú chovaniu anglosaských kultúr, hoci ich vlastná kultúra je často bohatšia a hodnotnejšia ako tá, ktorú napodobňujú. Dá sa možno pochopiť, že v puberte sú mládenci k machrovaniu náchylní, lebo to je vek, kedy sa mladí samci oddávna snažili o vyniknutie v rámci kmeňa a o upútanie pozornosti samičiek, dnes je ale takéto chovanie bežné aj vo veku, kedy by už, ako sa hovorí, mali mať rozum.

Spôsobov machrovania je veľa. Od tzv. značkového oblečenia, cez účesy, až po drahé autá, niekoľkonásobne drahšie ako tie, ktoré ich do cieľa dovezú rovnako. Machrovaním je aj kupovanie iných drahých vecí len preto, lebo sú vyrobené v Amerike, hoci často kvalitnejšie sa vyrábajú aj v ich domovine. Prečo pijeme drahú škótsku whisky, keď naša slivovica je kvalitnejšia? Prečo sme ochotní dať oveľa viac za odev s malou nášivkou s anglickým nápisom, než za ten bez nášivky? Prečo počúvame iba anglickú hudbu, ktorej textom ani nerozumieme, ako našu, ktorej rozumieme? Prečo potrebujeme kupovať predražené pc západnej značky, keď rovnako kvalitné dostaneme aj iných značiek? Prečo sme sa dali nachytať na finty zahraničných obchodníkov o tzv. značkovom tovare, keď aj tak sa všetko vyrába v Číne? Prečo platíme oveľa viac za drahé šmejdy, ako za našu vlastnú kvalitu? Prečo konzumujeme sójové a škrobové granuláty radšej ako skutočné potraviny? Len pre ten obal? Je pre nás machrovanie dôležitejšie ako zdravý rozum?

Machrovanie kriví medziľudské vzťahy viac ako čokoľvek iné. Už v školskom veku sa deti kastujú podľa odevov a vychovávame z nich snobov. A to prosím každú chvíľu počúvame o šetrení planéty, ekologickej záťaži a pandémii nadvýroby. Machrovanie pomáha bohatým krajinám ešte viac bohatnúť na úkor chudobnejších. Prečo pomáhame nafúkaným boháčom nafúknuť sa ešte viac, až sa z nás smejú. Sme naozaj takí sprostí? Je znakom moderného človeka podceňovanie vlastného národa a pchanie sa do zadku inému? Čo takto ľudská dôstojnosť? Prečo sa hanbíme za to, kto sme? Lebo nemáme machrovanie v krvi? Je to snáď spôsob, ako zakryť komplexy z vlastnej malosti? Sme naozaj takí malí?