Tam kdesi za obzorom

Hovorí sa, že keď nepríde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi.

Nuž poviem vám, to je ale pekná blbosť.

Ale vraj to povedal sám Mohamed.

Neviem, ako to chodí v moslimských krajoch, ale tu v našich zemepisných šírkach sa mi nikdy nestalo, aby niektorá z vecí, o ktoré som sa snažil, prišla za mnou len tak, sama od seba. Naopak, o všetko materiálne som sa musel, často krvopotne, zaslúžiť. A toľko sebavedomia, koľko svojím výrokom prejavil ten svätec, som si nikdy dovoliť nemohol. Nuž čo, nie som svätec. Naopak, celý život sa ma ktosi snaží presvedčiť, že som len zrnko piesku, kvapka v mori, či prach som s v prach sa obrátim. Už som si na to zvykol. Prispôsobil som sa tomuto svetu a myšlienky o svojej výnimočnosti sa vzdal hneď ako mi skončila puberta. Práve v tom čase som narukoval na vojenčinu a tam mi aj poslednú nádej na jedinečnosť rozmetali na prach. V blate zákopu pre ležiaceho strelca zabudnete na všeličo.

Dnes som tomu rád. Dokázal som sa prispôsobiť aj situáciám vyslovene neľudským a pochopil, že práve to prispôsobenie je cesta k úspechu v živote. A nezávidím nikomu, kto ide hlavou proti múru, lebo to je človek zväčša veľmi nešťastný, doráňaný a osamelý. Jednou z najdôležitejších ľudských schopností je pochopiť, kde sú hranice a nesnažiť sa zmeniť to, čo zjavne zmeniť nedokážem.  Vďaka tomu sa mi podarilo – dnes už to môžem povedať – dosiahnuť takmer všetko, čo som dosiahnuť chcel. Je veľkou krivdou na dnešných mladých mužoch, že im bola vojenská skúsenosť odopretá. Prišli o skvelú možnosť dospieť, a preto si svoju pubertu nesú životom často až do pokročilého veku. Zvlášť keď ich matky v tom podporujú a skáču im okolo zadkov aj vo veku, kedy by sa už mali sami starať o rodinu. Následkami trpia všetci.

Myslím si, že jednou z najhorších ľudských vlastností je tvrdohlavosť. Nepochopím, ako môže niekto pokladať svoje názory za také svetoborné, že nie je ochotný ich korigovať ani na základe rukolapných dôkazov. To nie je hrdinstvo, ako si myslí, to je jednoducho hlúposť. Vytrvať v názore za každú cenu je pokladané dokonca za záležitosť morálky – a zdravý rozum ide bokom. Zvlášť tragický je tento postoj vtedy, ak ide o názor záporný, škodlivý a nebezpečný. Bohužiaľ vidno to aj na tomto blogu. Už stará novinárska múdrosť hovorí, že dobrou správou je zlá správa, lebo ľudia na ňu letia ako osy na med. V tomto prípade skôr muchy na h.vno. Hrôzostrašné výplody niektorých tvrdohlavých blogerov žnú úspechy, akoby sa ľudia potrebovali neustále stresovať, a pod rúškom „skutočnej pravdy“ žerú tie hrôzy aj s navijakom. Určite nechcem tvrdiť, že všetko, čo píše mainstream je pravda, len mi je ľudsky milšia príjemná lož, ako tá hrozná. Lebo pravda, ako som už viackrát napísal, je vždy niečia, a vždy závisí na uhle pohľadu. Presvedčil som sa o tom už veľakrát, takže na nositeľov či dokonca vymýšľačov katastrofických scenárov som alergický. Život je dosť zložitý, netreba si ho ešte strpčovať. A tvrdohlavých vyhľadávačov prúserov naozaj nemusím. Ale prosím, ak má niekto sklony k masochizmu, je to jeho vec…asi je mu príliš dobre. A starou pravdou je aj to, že na to, aby si človek vedel vážiť znesiteľný život, je potrebné prežiť aj niečo neznesiteľné. To preto je tu dnes plno ufrfľancov, čo nie sú s ničím spokojní. Akoby ich, ako sa hovorí, pálilo dobré bydlo. To preto je tu dnes toľko neporozumenia.

Som presvedčený o tom, že keby sme sa menej venovali katastrofickým scenárom, vymysleným hororom a nadávaniu na všetko a na každého, bol by náš život oveľa spokojnejší. Ktovie, možno niekomu spokojnosť lezie na nervy, ale takých ľudí by som izoloval, a zaspieval im s Petrom Naďom: „Tak choďte sa biť trocha na bok“.  Zlí nemajú nárok strpčovať nám život…