Toto obdobie milujem. Všetko je už zelené, kvetov kvitne najviac za celý rok, motýle ešte stále poletujú a vtáci sa pretekajú v krasospeve.
Ležím na terase a je mi dobre. Z pohľadu ležiaceho mám v v zornom poli najprv hrantík na zábradlí so žiarivo žltými kvetmi pupaliek, ďalej krásne urastené smreky, pod ktoré sa môžem premiestniť, keď teplo na terase presiahne tridsiatku, ďalej mohutnú brezu s dlhými, vo vetríku povievajúcimi konármi, a ešte ďalej hradbu lesa a kontúry kopcov, uzatvárajúcich obzor. A ešte – samozrejme – blankyt modrej oblohy a biele nadýchané obláčiky, ladne plávajúce vdiaľ.
Milujem to tu.
Aj keď zatvorím oči, zostávam v kontakte s prírodou, lebo vtáčí spev mi pripravil ten najkrajší koncert, aký si môžem priať. Rozoznávam tenké štebotanie sýkoriek a silnejší spev drozda, taktiež škrekotanie sojok odkiaľsi z diaľky, ale ostatné zvuky si už zaradiť netrúfam. Myslím len, že ten, ktorý príde neomylne okolo štvrtej popoludní je asi sedmohlások, lebo asi toľko skladieb má v repertoári. A ak znova otvorím oči, vysoko na tom blankyte môžem vidieť párik myšiakov, ktorí majú hniezdo tu hneď vedľa na vrchole jedného zo smrekov. Teraz asi kŕmia mladé.
Nad kvetmi pupaliek je živo. Podchvíľou prilietajú včely, osy aj veľké čmeliaky, zaboria svoje telíčka do tej žltej záplavy a usilovne preberajú čnelky a pestíky v snahe nasýtiť sa toho nektáru. Zavše priletí aj asi centimetrový chrobáčik, ktorý ani nesadne, ale kmitá krídelkami nad kvetom ako kolibrík a sosáčikom doluje ten nektár odušu. Sem-tam sa zastaví aj motýľ Emanuel, ako som nazval krásavca babôčky admirálskej, sem-tam aj vidlochvost, a občas preletí aj veľký sršeň akoby kontrolujúci, či je všetko v poriadku.
Všetko je v poriadku.
Všade je pohoda, kľud a láska.
Všetko je tak, ako má byť…
Celá debata | RSS tejto debaty