Tam kdesi za obzorom

Tajomstvo úspechu ľudského druhu je nepochybne v schopnosti spolupráce. To je naša najväčšia devíza. Bez nej by sme tu už dávno neboli. Oddávna sa spájame do väčších či menších spoločenstiev  a hľadáme možnosti, ako dosiahnuť spoločný cieľ. Oddávna hľadáme lepšie možnosti dorozumenia a porozumenia, učíme sa cudzie jazyky a poznávame iné kultúry pre možnosti lepšej spolupráce. Napriek tomu stále existujú hrádze, za ktoré sa nevieme alebo nechceme dostať. Dokážeme preložiť akýkoľvek jazyk do svojho a osvojili sme si zvyklosti mnohých národov, ale zdá sa, že si prestávame rozumieť aj so svojimi najbližšími. Akoby sa naša snaha skončila. Akoby sme si vybudovali hrádze, brániace ďalšiemu toku informácií o našich blížnych, akoby sme povýšili svoje vlastné myšlienky a názory nad tie ich a začali sa im brániť. Spolupráca viazne. Neporozumenie narastá. Svojich blížnych začíname vidieť nie ako tých, s ktorými chceme dosiahnuť ten cieľ, ale ako prekážku na ceste k nemu. Možno práve preto, že aj oni chcú to, čo my. Možno nám náš materialistický duch našepkal, že vytúženého tovaru je málo a ktosi nám ho chce uchmatnúť.

Možno za to môže táto doba, možno my sami. Hrádze sú čoraz väčšie. Uzatvárame sa do svojich škrupín z obavy, aby nám ktosi neublížil. Hoci v profesnej oblasti je spolupráca nutná, v súkromí si k telu pripúšťame čoraz menej ľudí. A k duši ešte menej. Nepochopenie je každodennou realitou. Túžime po láske, ale bojíme sa tú svoju niekomu dať. Machrujeme akí sme odolní, a večer vzlykáme do podušky. Staviame hrádze a nariekame, že sme sami. Usilovne sa ohradzujeme od tých, ktorí nás chcú mať radi v obave, aby nás nezranili a zraňujeme tým ich aj seba. Ubližujeme prv než nám ublížia. Z obavy pred sklamaním preventívne odhadzujeme možnosť byť šťastní. Aj keď si už niekoho k telu a duši pustíme, stále sme v strehu a pri prvom náznaku nedorozumenia zatvoríme brány a vystrčíme pazúry, aby si nemyslel, že nás dostane na lopatky. Aj keď už na lopatkách sme, dávame pozor, aby s naším telom neovládol aj našu dušu a aby sme neboli na ňom závislí. Túžime po láske, takej tej úplnej a dokonalej, po tom úžasnom splynutí tiel aj duší, ktoré nepozná žiadne „ale“, ale už sa nedokážeme oddať úplne a bez výhrad a stále si nechávame otvorené tajné vrátka za chrbtom pre prípad, že je to všetko len ilúzia, z ktorej sa raz prebudíme. Ani po rokoch spoločného života sa nenaučíme dôverovať, skôr naopak, priam čakáme na chvíľu, kedy sa sen pominie. Pravdaže, s takýmto postojom sa pominie. Stačí aj malý partnerov prešľap a už búrame mosty. Pokazené veci zásadne neopravujeme. Prečo ja? Prečo nie ty? Každý z nás má svoju hrdosť, svoj múr, za ktorý nevykročí. Tvrdohlavosťou premôžeme aj svoje srdce, zadupeme ho a nedovolíme mu nič. Radšej postavíme nedobytnú hrádzu medzi sebou a minulosťou a s nádejou hľadíme do budúcnosti, akoby sme nevedeli, že naša minulosť, súčasnosť aj budúcnosť závisí len od nás a kto raz niečo zbúra, bude to búrať vždy. Sťažujeme si na osud, zlý svet a ľudí, obviňujeme aj sami seba, a pritom sme možno len kúštiček od úsmevu, od pohladenia, možno by stačilo jediné slovko, aby sa nešťastie zmenilo na šťastie a svet sa zasa rozžiaril ako ranné slniečko na modrej oblohe. Tak málo stačí. Len podať ruku ponad tú hrádzu, len odsunúť závoru, len vykuknúť von a usmiať sa.

Tak málo stačí…