Tam kdesi za obzorom

O čo ide?

Strávil som nezabudnuteľný týždeň v jednej z našich nemocníc, na železnej posteli z čias hlbokej totality a pod šibenicou, umožňujúcou pohyb aj menej mobilným pacientom, a rád by som sa podelil o svoje zážitky z tohto nepochybne inšpirujúceho prostredia. Keďže do nemocníc chodím veľmi zriedka, niektoré z nich ma dosť zaskočili, za čo sa vopred ospravedlňujem najmä tým, ktorí toto prostredie poznajú oveľa dôvernejšie, takže ich už neprekvapí asi nič. Myslím tým, samozrejme, pacientov, lebo zdravotnícky zamestnanci sú ľudia, ktorí stoja – poviem to nahlas – na opačnej strane barikády. Celkový dojem z môjho pobytu totiž nemá ďaleko od návratu z bojovej zóny.

Niečo za niečo

Nie som kompetentný hodnotiť prácu zdravotníkov, na to nemám kvalifikáciu, ale keď už máme tú demokraciu a tržnú ekonomiku, cítim sa byť – ako daňový poplatník – vo vzťahu k zdravotníctvu ako zákazník, ktorý má dostať za svoje peniaze nejakú protislužbu. Možno som naivný, ale pracoval som vo firme, kde pojem „zákazník“ budil neskutočný rešpekt, zákazníkovi bolo podriadené všetko a jeho požiadavky boli pre nás zákonom. Paralela medzi pacientom a zákazníkom je ale na Slovensku vyslovená chiméra. Ak v rozvinutých krajinách je pánom ten, kto platí, u nás to neplatí. Tu sú páni a sluhovia definovaní úplne inak. Zvlášť tam, kde peniaze nejdú z rúčky do rúčky, ale neskutočnými okľukami, v ktorých sa strácajú ako príšera v jazere Loch Ness. Preto je vzťah zdravotník-pacient plný trvalého napätia a blahoželám vám, ak máte dôvod neveriť mi.

Magister Peťo

Bol pomenší, zavalitý, vyšportovaný. Mal necelých tridsať rokov a na tričku vizitku s titulom Mgr. To dnes každá plnohodnotná sestrička či braček musí. Prišiel k nám na izbu čosi po jedenástej večer, aby ma napichol na infúziu. Celkom som sa mu potešil, lebo už predtým som si všimol, že hýri optimizmom a sebavedomím a tajne som dúfal, že oprávneným. Kým mi hľadal žilu, zľahka požartoval a na moju poznámku, že som vzhľadom k svojim tenkým žilám zlý pacient odpovedal nonšalantne: horších sme mali. Žilu objavil, napichol ju, trocha sa v nej povŕtal a mimovoľne skonštatoval, že niektorým ľuďom by mala byť zdravotná starostlivosť zamietnutá. Vraj tí, ktorí za bývalého režimu ubližovali iným, si ju nezaslúžia. To už vŕtanie v mojej žile vzdal a napichol inú. A komunisti vraj napáchali toľko zla, že sa z toho snáď nikdy nespamätáme. Pozrel na mňa, čo ja na to, a keď som nereagoval, napichol tretiu. Verím, že sa fakt snažil, ale priechodnú žilu stále nenašiel. Pravdepodobne si myslel, že každý človek nad päťdesiat bol eštébák a mňa zachvátil strach, že sa mi chce za to pomstiť. Vtedy prešiel na opačnú stranu postele a vyzval ma, aby som si pocvičil rukou poriadne, lebo on kvôli tomu tú správnu žilu nevidí. Keď sa mu ani na štvrtýkrát nepodarilo moju žilu napichnúť, hoci ju už tentoraz navŕtal poriadne, vyslovil som nádej, že snáď sa mu to raz podarí. Zjavne sa urazil a piate napichnutie som už riadne pocítil. Skrátim to, ani na šiesty krát ma nenapichol, takže radšej zavolal staršiu kolegyňu, pre ktorú to už bola hračka. Videl som ho potom už iba jeden krát. Stál v miestnosti pre sestry a otvorenými dverami som zachytil jeho slová o tom, že o svoje práva musia tvrdšie bojovať…

Cui bono?

Barikáda, ktorá vznikla medzi zdravotníkmi a pacientmi je len časťou opevneného valu, ktorý sa v našej spoločnosti vybudoval krátko po nežnej. V rámci hesla „Rozdeľ a panuj“ ju navŕšil niekto, komu vyhovuje, ak sa národ hašterí, a usilovne dbá o jej zachovanie. Náš národ je rozdelený podľa veku, farby pleti, vierovyznania, pohlavia, politickej príslušnosti…a čojaviem čoho ešte, a rozdiely sú vytvárané, akcentované a dramatizované s nebývalou vervou. Čím viac rozdielov, tým menšie porozumenie a ochota na spoluprácu, ale o to väčšia izolovanosť a nepriateľstvo. Vyzdvihovanie osobnosti na úkor spoločnosti z nás vytvára množinu osamelých jedincov, neschopných brániť sa. Naopak tí, ktorí majú záujem tú množinu ovládať, si silu spoločenstva uvedomujú veľmi dobre, a preto sa účelovo zgrupujú do spolkov, nazývaných napríklad politické strany. Sila ich spoločného úsilia sa prejavuje aj v tom, že sú schopní ovplyvňovať verejnú mienku presviedčaním o svojej nevyhnutnosti. Presvedčených jedincov je potom jednoduché nahnať k volebným urnám a svoju moc tak zlegalizovať.

Ľudský faktor

„Vyvetrajte si tu“ – skríkla sestra hneď ako ráno vošla do izby a bez ďalšieho varovania otvorila balkónové dvere dokorán. Keď sme nereagovali, pridala. „A osprchujte sa“.

Je pravda, že v pyžamách sme si všetci rovní, riaditeľ ako bezdomovec, ale priznávam, že sa ma to dotklo. Človeku, ktorý kvôli hygiene toľkokrát zbuzeroval svojich blížnych padne dosť ťažko, keď ho ktosi zbuzeruje kvôli hygiene. Rovnosť pred doktorom, pokiaľ nie ste niekto naozaj významný, má nepríjemný následok v tom, že zdravotník na vás pozerá apriórne ako na niekoho, kto o hygiene nemá ani šajnu, a už z akejsi profesionálnej povinnosti cíti nutkanie vás k tej hygiene dokopať.  Nemocnica je miestom, kde sa každý ukáže vo svojej krehkej ľudskej podstate, a nadutý právnik či arogantný vedúci sa tu stávajú tým, čím sú v skutočnosti, teda zraniteľnou ľudskou bytosťou. Naopak, ušliapnutá žena povolaním zdravotná sestra, ktorú doma šikanuje manžel, má možnosť sa tu vyvŕšiť na niekom, kto sa na toho jej manžela nápadne podobá. Ktože by odolal. Pracovné postupy sú v zdravotníctve nepochybne prísne, ale zdravotník je, rovnako ako pacient, tiež len človek,  náchylný jednať pod vplyvom svojich pocitov, a na tie sú všetky predpisy krátke. S týmto vedomím, taktiež pod vplyvom takých káuz, ako bol prípad Zelenka, cítim v nemocnici trvalý strach, ako každý živý tvor, ktorého život má v rukách ktosi iný. Ľudský faktor je všadeprítomný a ak ste napichnutý na infúzii a priamo do žíl vám prúdi akási tekutina, o ktorej neviete takmer nič, len sa spoliehate na to, že ktosi to vie, je prirodzený pud sebazáchovy v pozore. A naopak, vedomie zdravotníckeho pracovníka o tom, že vás má v hrsti, celkom nepochybne ovplyvňuje aj jeho postoj k vám. Práve to je dôvod častej arogancie zdravotníkov a poníženosti pacientov. Pravdou je ale aj to, že mnohí pacienti si na systém zdravotníckeho zariadenia zvykajú ťažko, lebo doma žijú celkom inak. Najmä čo sa týka hygieny…

Liečba hladom.

Jedno čínske príslovie hovorí, že každá choroba pochádza od stola. V podmienkach tržnej ekonomiky prišla táto pravda veľmi vhod a tak prvou terapiou je zamedzenie prísunu potravy. Liečbu hladom poznali už lekári v staroveku a tí terajší ju s radosťou prevzali. Ekonómovia, samozrejme, tiež. Je zo všetkých terapií najlacnejšia. Po prvotnom niekoľkodennom vyhladovaní mi dovolili napiť sa čaju. Ten je voľne dostupný na každej nemocničnej chodbe a v súčasnosti sa, asi vzhľadom k ekonomickej situácii, nalieva do zaváracích pohárov. Po pár dňoch mi povolili akúsi polievku, ktorá vyzerala ako vývar z vechťov. Nemocničná strava nikdy nebola bohviečo. V tunajšej FN je síce veľká budova, kde kedysi sídlila kuchyňa, tá je už ale opustená a stravu zabezpečuje akási externá firma.  Variť pre nemocnicu je zrejme bomba kšeft, lebo pod zámienku diéty sa dá schovať všeličo. Mojím prvým pevným jedlom bola kvázi zemiaková kaša a akosi rybacou pomazánkou. Nemalo to chuť, farbu a ani vôňu, ale vedel som, že nie som vo francúzskej rešaurácii a kašovitá diéta je na moju diagnózu potrebná. To som ešte nevedel, že táto istá strava sa bude s drobnými obmenami opakovať aj v ďalšie dni. Nie som prieberčivý, zjem naozaj všetko, ale aspoň kúštiček fantázie by nezaškodil.

Furt si len sťažujem

No áno, celý tento článok sa nesie v negatívnom duchu, akoby v našom zdravotníctve ani nič pozitívne nebolo. To je mizéria celej našej spoločnosti, frflať a nič nerobiť. Už som ale spomenul, že som pracoval na miestach, kde sa chyby neodpúšťali, hoci zďaleka nešlo o život. Jeden pán doktor mi kedysi na vtedy oprávnenú sťažnosť na kvalitu jeho pracovného výkonu povedal, že oni nie sú autoopravovňa a nemôžu zaručiť, ako ktorý zákrok moje telo vyhodnotí. Mne, technicky profesionalizovanému človeku to ale znie ako čistá výhovorka a zbavovanie sa zodpovednosti. Ba viac, za hádzanie zodpovednosti za lajdácky odvedenú prácu na plecia pacienta. Klobúk dolu pred ľuďmi, ktorí si svoju prácu odvádzajú zodpovedne, tým by som navýšil plat aj niekoľkonásobne. Záchrana života je isto tým najdôležitejším povolaním na svete. Zároveň ale treba povedať, že zbabraná práca by mala byť tiež náležite „odmenená“, tak ako je to vo všetkých iných povolaniach. Tam nikto nehodnotí, ako to telo výrobku vyhodnotilo. Lekári sú veľmi vzdelaní ľudia a malo by sa to prejaviť aj na pracovných výsledkoch. A vyzeralo by prinajmenšom smiešne, ak by sme zodpovednosť za pokazený výrobok presúvali naň.

Je to vážne

Moja ošetrujúca lekárka bola drobná, čiperná žienka, plná neutíchajúceho elánu. Mala na starosti veľa pacientov, ale pamätala si o nich všetky podrobnosti. Poslala ma na tie správne vyšetrenia a stanovila správnu diagnózu a ja som rád, že práve ona bola najsvetlejším bodom mojej hospitalizácie. Rád by som sa jej aj touto cestou poďakoval a vyslovil názor, že takíto ľudia sú oporou nášho chromého zdravotníctva. To, že bola mladá je dobrou správou pre našu blízku budúcnosť, lebo neviem si predstaviť situáciu v tom našom zdravotníctve, ak by naraz odišli z neho všetci dôchodci na zaslúžený odpočinok. To, že je podvyživené aj personálne, je zjavné na každom kroku. Viem si predstaviť, ako za takejto situácie jednajú so zdravotníkom, ktorý pochybil. Moja žena sa kedysi sťažovala na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na lekára, ktorý jej z nedbalosti dokatoval ruku a úrad si dal vypracovať odborný posudok tohto prípadu – hádajte komu? Práve tomu, ktorý ten prieser spôsobil. Nemusím písať, ako to dopadlo. Keď som sa zo štatistík dozvedel, že v istom roku bolo z tisícpäťsto podaných sťažností na tento úrad uznaných za oprávnené 4, slovom štyri, je mi jasné na čo celý ten úrad je. V prvom rade na ochranu tých, ktorých má stíhať. Popravde, je to logické. Lekárov je málo, sú nasraní na nízke platy a buzerovať ich za tohto stavu je veľmi nebezpečné. Už sme tu zažili krízové stavy, keď nám museli vypomáhať zahraniční, a nikto nemá záujem na tom, aby sa takýto stav opakoval.

Peniaze, peňeži, peníze

Zrejme najväčším tajomstvom zdravotníctva bola výška platov. Hoci celý národ už roky vyzýva vládu, aby im platy navýšila, celé tie roky nikto nevedel, koľkože vlastne zarábajú. Až v ostatnom čase sa čísla dostali na verejnosť – a odvtedy volanie ľudu po ich zvyšovaní akosi ustalo. Nečudo. Hoci každý chápe dôležitosť lekárskeho povolania, ťažko bude bojovať človek s minimálnym platom za jeho zvýšenie niekomu, kto má niekoľkonásobne viac. Aby sme boli konkrétni, pri nedávnom štrajku zdravotných sestier zverejnili priemernú výšku ich platov. V tunajšej nemocnici je to 1100 eur. Neviem, ako sa toto číslo páči žene, ktorá drie v zahraničnej firme za minimálnu mzdu a nechám na každého, nech si urobí názor sám. Chcem len pripomenúť, že napätie v zdravotníctve, ktorého obeťou sú najmä pacienti, spôsobila práve výška platov. Osobne som sa s ním stretol vždy, keď som chcel službičku či informáciu, ktorá bola akosi navyše. Nikto sa so mnou nebavil. Zdravotníci sa zjavne namáhajú „len do výšky platu“.

Záver

Prežil som to. Viem, ľudia majú oveľa väčšie problémy a nefrflú toľko, ale mne v ostatnom čase zomreli v nemocnici traja blízki príbuzní, takže moje obavy sú oprávnené. Som teda rád, že všetko dobre dopadlo a vyslovujem vďaku všetkým, ktorí sa o to zaslúžili, najmä mojej ošetrujúcej lekárke za skutočne profesionálny aj ľudský prístup. Ešte raz-ďakujem…