Tam kdesi za obzorom

Stáva sa to.

Dosť často.

Že si ľudia nerozumejú.

Možno by si aj rozumeli, keby chceli, ale oni nechcú. Presnejšie: už nechcú. Lebo ešte nedávno si rozumeli až-až. V posteli sa zrovná všetko. Príroda je múdra a spravodlivá a robí všetko možné preto, aby si jej dietky spolu dobre vychádzali. Aby sa milovali a množili. Aby s radosťou vyhľadávali tvory opačného pohlavia a spolu sa oddávali rozkošiam párenia.

Príroda je múdra.

Ľudia nie.

Nový život bol počatý, dlh prírode splatený. Všetko to čaro, smerujúce k tomuto cieľu, akosi vyprchá, stratí iskru, prestane žiariť a zažínať iskričky v očiach, nezriedka vyzerá až trápne, ako obohraná platňa, ktorá už prestala tešiť a začala otravovať. Niekto tomu hovorí strata ilúzií, iný vytriezvenie. Chuť lásky naraz dostane trpkú príchuť sklamania.

Hovorí sa, že tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou.

Tisíckrát opakované vyznanie lásky zasa zošedivie, často až sprotivnie.

Namiesto rozbúšeného srdca prevrátené oči.

Mnohé ženy si sťažujú na nedostatok pozornosti, na jej nadbytok len máloktoré, lebo to by narušilo ich imidž lepších a nežnejších polovičiek, ale premnohé už pri tajtrlíkovaní svojich manželov doslova škrípu zubami. Nedostatok lásky je rovnako deprimujúci ako jej nadbytok. Kto to zažil, ten vie. Zákon akcie a reakcie funguje aj tu, každý chce to, čo nemá. To preto začne žena, nadmerne obletovaná svojím mužom, túžiť po silnom a drzom chlapovi, ktorý by sa s ňou nemaznal. A preto sa muž, ktorý cíti od ženy tú alergiu na nežnosť, zatne, prestane byť nežný a začne hľadať niečo iné. Produkcia citov potrebuje odbyt. Inak vzniká pretlak, nervozita, stres. Ten dokáže zabiť aj posledný kúsok lásky a kedysi krásny vzťah sa mení na čosi úplne iné. Väčšina života manželov v strednom veku prebieha v stave trvalého podráždenia.  Niekde menej, inde viac. Len skutočne otrlým povahám to nevadí. O to viac to potom vadí ich polovičkám. Riešenie tohto stavu však býva často oveľa bolestivejšie ako zotrvanie v ňom, a tak mnohé vzťahy fungujú len so zaťatými zubami a ironickými poznámkami na adresu partnera, najradšej v spoločnosti a najradšej vtipne, vždy ale viac-menej zlomyseľne.  Irónia a vtip je barličkou proti radikálnemu riešeniu, akým je rozvod.

Aj to sa stáva.

Niekto tak žiť nedokáže.

Život ale prináša zmeny.

Deti už dospeli, založili si rodiny, prišli vnúčatá. Nad kolískou s tým bezbranným drobcom sa nejednej babičke znova rozbúši srdce materinským citom, takým tým skutočným, prvotným, čistým. A nejeden šedivý dedo si spomenie, ako sa cítil, keď mu kedysi ukázali jeho prvé dieťa. A možno tam, po rokoch, znova s úsmevom pohladí svoju ženu po tvári a povie jej to, čo jej už roky nepovedal…