Tam kdesi za obzorom

Stretávame sa s ním denne. Je až príliš veľa ľudí, ktorí svoju osobnú slobodu chápu ako možnosť dať priechod svojim záporným emóciám a vyventilovať si zlosť, ktorá rozožiera ich dušu, často na niekom, kto o dôvodoch k takémuto jednaniu nemá ani potuchy. Je veľa ľudí, ktorým závisť, zloba, nenávisť rozožrali dušu a urobili z nich morálne trosky.

Janko Macko bol malý, územčistý chlapík s trvalým úsmevom na tvári, ktorý sa večne kamsi ponáhľal a drobčil po chodbách výskumného ústavu, kde som kedysi pracoval. Pôsobil dojmom svedomitého úradníka, čo si vzorne plní svoje povinnosti. Úctivo zdravil každého, o kom vedel, že je na vedúcej funkcii a ostentatívne ignoroval všetkých nižšie postavených. Raz si z neho vystrelili, naletel na akúsi žartovnú fintu, a vtedy sa prejavil. Na humornú situáciu zareagoval úplne nepríčetným revom, triasol sa od zlosti, vyskakoval a kričal, že on to raz ďaleko dotiahne a potom sa budú všetci pred ním plaziť a hovná žrať. Skutočne, Janko to dotiahol až na personálneho riaditeľa – a ja som rád, že už tam nepracujem.

Vždy som sa zamýšľal nad tým, kde sa v ľuďoch berie nenávisť. Keďže ja neviem, čo to je, a nežije na svete človek, ktorého by som nenávidel, zaujíma ma, kde sú korene zla v ľudskej duši, kde pramení a aké sú k nej dôvody. Nechápal som kedysi nenávisť k triednemu nepriateľovi a o to menej chápem aj dnešnú dobu, keď lož a nenávisť zvíťazila nad pravdou a láskou. Chovanie niektorých ľudí mi pripadá ako keď pustíte psa z reťaze, lebo veď máme slobodu a oni si môžu robiť, čo chcú, tak brechajú a hryzú. Akoby rokmi potláčaná prirodzenosť, krotená požiadavkou slušného chovania, naraz vzlietla do výšav a oni sa vznášajú na krídlach vlastnej zloby a užívajú si ju plnými dúškami. Snažím sa prísť na to, prečo. Sú to komplexy menejcennosti? Ublížil niekto tým ľuďom v mladosti tak, že cítia túžbu komusi to vrátiť? Alebo je to – ako hovoria kresťania – diabol, ktorý drieme v každom z nás?

Chápem, nie každý je génius. A každý túži po uznaní. Častokrát za akúkoľvek cenu. Ktože by dnes poznal nejakého Breivika, keby bol slušný a statočný. A ktoré noviny by písali o nejakom arabskom  mládencovi, keby nevrazil nákladným autom do davu ľudí. Bohužiaľ, svet je taký. Plný neuznaných a preto nešťastných ľudských bytostí, ktorí to nikdy nikam nedotiahnu. Je oveľa ľahšie stať sa slávnym zločincom, ako vedcom či umelcom. Je oveľa ľahšie búrať ako stavať.

Som ničím, teda ničím…

Snažím sa prísť na to, prečo aj na tento blog chodia ľudia, ktorých sem ženie túžba búrať. Lebo napísať zmysluplný článok, ktorý ľudí obohatí a rozšíri im obzor – to je niekedy fuška. Je oveľa ľahšie zosmiešniť, podupať, opľuť. Bohužiaľ, sme takí, priťahuje nás zlo. Asi ako tú babičku vo filme Slunce, seno a pár facek, ktorá sa radostne pýta: už se perou?

Bohužiaľ, Breivik je oveľa slávnejší ako ktorýkoľvek poctivec, denne pracujúci za nízku mzdu preto, aby aj takéto „zrúdy“ mali čo jesť. A ľudia, ktorí nás robia lepšími, žijú často na periférii spoločnosti. Bohužiaľ, ľudská duša je často temná priepasť, do ktorej nikto nevidí. Najmä ak vidieť nechce…