Tam kdesi za obzorom

Medzi severným výbežkom polostrova Pelješac v južnej Dalmácii a južným koncom ostrova Hvar je úžina, široká niekoľko kilometrov, kde nie je nič, len šíra morská hladina až po obzor. Začiatkom septembra medzi piatou a šiestou hodinou popoludní sa slnečný kotúč pohybuje práve nad ňou a ak vtedy sedíte na terase reštaurácie Malo more v mestečku Gradac, môžete vidieť odraz slnečných lúčov na morskej hladine ako rozžiarený zlatý pás, tiahnúci sa odkiaľsi z nekonečna až sem, na morský breh, len pár metrov od vás. Celé to trblietavé, rozžiarené a poskakujúce čudo pripomína tanec tisícok zrkadielok na morskej hladine, taký ten zázrak spojenia ohňa a vody, aký vie vymyslieť len matka príroda. A ak k tomu pridáte aj zvukovú kulisu, teda šum morských vlniek z jednej a clivé dalmátske melódie z druhej strany, ľahko sa vám môže stať, že sa vám rozclivie duša tak, až vám dojatím zvlhne zrak. Najmä ak ten pohár vína, červeného ako rubín, ktorý máte pred sebou na stole, nie je prvý. A ak ho pozdvihnete na zdravie či na šťastie tejto chvíle a prenikne ním slnečný lúč, ľahko sa vám môže stať, že na chvíľku, aspoň na sekundu, pocítite záchvat niečoho, čo nedokážete nazvať inak ako … šťastie…