Tam kdesi za obzorom

Vždy som mal rád rozprávky. Načúval som im ako malý chlapec s otvorenými ústami, až mi mamička povedala, že mi do nich vletí chrúst. Vždy som vedel, že rozprávky sa končia dobre a páčila sa mi predstava krásnej svadby, keď už všetko zlo bolo zažehnané a všetci žiarili šťastím. Rád som sa cítil ako princ, ktorý zachránil chudobnú dievčinu z pazúrov zlej macochy či iného netvora a tá mi z vďačnosti dala ten najkrajší bozk na svete… a bol som ochotný pobozkať aj žabu, ak by sa zmenila na princeznú.

Zoznámil som sa s viacerými ženami. V istom čase som bol posadnutý hľadaním porozumenia, takého toho ozajstného a trvalého, a tak som sa hrabal v rôznych zoznamkách a inzerátoch. Vždy som si myslel, že najdôležitejšia je duša a rozdiely medzi Marsom a Venušou tu ktosi zariadil len preto, aby sa vzájomne dopĺňali.  Jing a jang. Ty a ja. Odveká túžba nájsť tú svoju druhú polovičku ma hnala do písania mnohých dopisov, lebo som si myslel, že duševná spriaznenosť je oveľa dôležitejšia ako telesná schránka a v čase, kedy sa na mňa usmievali tie najväčšie krásavice som sa ponáhľal domov písať list komusi, o kom som netušil, ako vyzerá. Veľmi som chcel byť tým princom…

Viackrát sme sa stretli. Viacerým som tvrdil, že na vzhľade nezáleží, ale na tom, čo majú v srdci. Nikdy mi to neuverili. Aj keď boli mojou priazňou potešené, aj keď mi povedali, že som ich princ. Áno, po mojom bozku zvyčajne naozaj trocha skrásneli, ale po našom rande prišli domov, pozreli sa do zrkadla a znova vytriezveli. Potom sadli za stôl a napísali mi list, že bohužiaľ, že sú len také obyčajné a nie princezné a zaželali mi veľa šťastia v hľadaní tej pravej. Raz sa mi aj stalo, že som premenil žabu na princeznú, ale tá sa mi potom len poďakovala a šla si hľadať bohatšieho princa. Svoju druhú polovičku som vtedy nenašiel a oženil sa s tou, ktorú mi dohodili priatelia, ktorí sa už nemohli na ten môj debilizmus pozerať…

Nedopadlo to dobre. Dohodená sa cítila byť princeznou aj bezo mňa, takže moje bozky nepotrebovala…

Po rozvode som si znova podal inzerát. Osamelých žien bolo ešte viac ako v časoch mladosti a v mojom veku boli všetky už dosť nešťastné. Nesmierne som túžil po porozumení a viackrát naletel. Jedna mi odpovedala len preto, aby sa so mnou prešla po námestí a ukázala kamoškám, schovaným za výlohou obchodu, akého fešáka má. Iná si nechala zaplatiť ten najdrahší koňak a zákusok a keď dopila, vynadala mi do podvodníkov, čo balamútia chuderky ženy. Ďalšia sa zasa priznala, že je vydatá, jej muž ju podvádza a ona mu to chce oplatiť, najradšej hneď tu za rohom. Vypočul som si viacero srdcervúcich príbehov, z ktorých mi vážne niekedy pukalo srdce a nechal si košeľu zmáčať slzami a rúžom… a párkrát skončil aj v cudzej posteli a ráno bol uťahaný ako pes. Potme sa z niektorých osamelých chúďatiek stávajú nenásytné divošky, schopné vytiahnuť aj z kostí dreň… ale porozumenie som nenašiel. Vždy tam bolo nejaké veľmi prozaické „ale“, pre ktoré sa žaba odmietla stať princeznou. Vždy sa bránila tomu, aby som ju nosil na rukách, lebo vraj si ublížim a čo moje kríže. Môjmu tvrdeniu, že je krásna nikdy žiadna neuverila a ak som povedal, že je krásna len pre mňa, urazila sa. Žiadna nikdy neuverila tomu, že ak sa o to budeme snažiť obaja, môžeme sa cítiť skutočne ako princ a princezná a žiť si ako v rozprávke…

Na svete je veľa osamelých ľudí. Hľadajú lásku po zoznamkách a inzerátoch a život im uteká pomedzi prsty v samote. Neprišiel som na to, čo vlastne hľadajú. Vraj porozumenie. Každému tvrdia, že sex je to posledné. Ak ale natrafia na porozumenie, chcú sex, ak na sex, žalujú sa na nedostatok porozumenia. Zjavne sa bránia pripustiť, že by niečo mohlo byť dokonalé a asi ani nevedia, čo chcú, ale viem, že to určite nie je princ na bielom koni… a pritom možno stačí málo, stačí len to porozumenie, a môžu žiť s láskou ako v rozprávke…