Tam kdesi za obzorom

Stalo sa mi to už viackrát. Na blogu aj v živote. Prvýkrát keď som mal asi dvanásť rokov. Vôbec som toho chlapca nepoznal.  Bol to taký polocigán, asi desaťročný, šli sme so spolužiakmi zo školy, rozjarení  šarvanci, ktorí sa nevmestia do kože. Kopali sme do smetiakov a hádzali kamene po vrabcoch. Ten chlapec kráčal naším smerom, ale opodiaľ, akoby sa nás bál. Keby si ho nevšimol Mišo Hurtík, najväčší „zbojník“ v triede, asi by sa nebolo nič stalo. Ale všimol si. Zastal a počkal, kým ten chlapec príde bližšie. Nepočul som, čo mu povedal, ale zreteľne som videl, ako doňho kopol. Polocigán spadol na zem, Mišo stál nad ním a kričal naňho čosi o špinavých cigáňoch a kopal doňho znova a znova. My ostatní sme sa rozbehli k nim, myslel som si, že toho chlapca ochrániť, ale na moje prekvapenie moji kamaráti začali doňho kopať tiež. Nechápal som to, ten chlapec bol mladší a menší, najprv som kričal, aby prestali, ale oni ma vysmiali a vyzvali, aby som si kopol tiež. Niekoľkých som od neho odsotil, ale v tej chvíli tí moji kamaráti začali kričať, že čo chránim cigáňa a že som zradca a kopali aj mňa. Skončil som na zemi vedľa toho cudzieho chlapca, ktorý už krvácal a keď mi moji spolužiaci znova vynadali do zradcov, odišli. Pomohol som mu na nohy, vreckovkou mu poutieral krv na hlave a spýtal sa, či ho nemám odprevadiť domov.  Keď som sa na druhý deň v škole pýtal môjho najlepšieho kamaráta, prečo to urobil, povedal, že to bola sranda a že len nechcel trhať partiu.

Neskôr som takto zachraňoval jedno dievča, bolo z chudobnej rodiny a decká sa jej vysmievali za jej oblečenie, buchnátovali ju a ťahali za vlasy. Tentoraz som útočníkov zahnal.  Na vojenčine som zasa zachraňoval „holubov“ pred šikanou zo strany svojich rovesníkov, lebo som tú šikanu zažil ako holub tiež, ale moji spolubojovníci mi to zazlievali, vraj to, čo dostali, len vracajú. V dospelom veku som bol svedkom, ako na prechode pre chodcov mladí výrastkovia kopali do starčeka s palicou, zahnal som ich a oni sa mi vyhrozili, že mi to zrátajú.

Kým som prišiel na blog Pravda, písal som nejaký čas na inom, takom mládežníckom, ktorý nemal admina a mohol tam naozaj písať kto chcel čo chcel. Spomedzi pubertálnych nezmyslov a ufňukaných básničiek vynikal jeden bloger, žiak v seminári, ktorý písal o potrebe viery v boha, o skromnosti  a odriekaní, lebo on sám tak žil. Jeho články vzbudili zakaždým takú vlnu nenávisti, že som to nechápal, pripomínali mu križiacke vojny a zločiny inkvizície a celú tú faloš kresťanskej cirkvi, nadávali mu do falošných podliakov a z jeho panictva si robili dosť otrasné žarty. Bránil sa len pekným slovom. Som ateista, do kostola nechodím, ale svedomie sa vo mne znova vzbúrilo a zastal som sa ho. Hoci si ma ostatní dovtedy vážili, vo chvíli, keď som sa postavil na obranu slabšieho a proti väčšine, stal som sa nepriateľom tiež. Ani moji blogoví priatelia nechápali, ako sa môžem zastávať takého „falošného podliaka“ a otočili sa mi chrbtom.

Teraz som na blogu Pravda. Zastal som sa politika, ktorého osobne nepoznám, ale vadí mi to, že doňho všetci kopú. Neviem, asi mám nejaké choré sociálne cítenie, ale ak vidím, že viacerí ubližujú jednému, nepýtam sa na rasu, náboženské či politické presvedčenie a zastanem sa ho. Ako vždy, na svoju škodu. Prichádzam o priateľov aj o tých, ktorých si vážim a mám rád. Schytám aj za toho, kto o mne ani nevie. No povedzte, nie je to choré?