Tam kdesi za obzorom

Čakáreň  ambulancie bola plná. Olejové steny, deravé linoleum, drevené lavice z čias kráľa Mateja. Objednal som sa telefonicky na pol desiatu a až tu som sa dozvedel, že lekár chodí až o desiatej, má toho veľa, takže moja tajná nádej, že sa vybavím rýchle, sa vyparila ako para nad hrncom. K poslednému miestu na lavici po mojej pravej ruke zamierila ráznym krokom obézna matróna, otočila sa mi chrbtom, zaparkovala svoj anál desať centimetrov od môjho ksichtu a začala sa hrabať v kabelke. Snažil som sa uhnúť doľava, ale tam sedela mladá slečna, takže ak som nechcel vyzerať ako úchyl, čo sa na ňu sápe, radšej som zatajil dych…čo ak obéznej čosi ujde?

Lekár prišiel už o štvrť na jedenásť a už o pol jedenástej začal ordinovať. Pravdaže, najprv bral tých, čo prišli predo mnou, takže presedenín z historickej lavice som sa zbavil až o polhodinku neskôr. Bol zjavne nervózny, možno z toho množstva pacientov, keď som mu začal vysvetľovať, prečo som prišiel, zarazil ma s tým, aby som nezdržoval. Ďalší postup bol rýchly, v intenciách nezdržovania mi potrebný zákrok previedol skutočne promptne. Trieštivá guľka dum-dum mi preletela pätou, v sekunde aj celým telom až do hlavy, roztrieštila mi nervovú sústavu, vyrazila dych a slzy do očí. Príšerná bolesť pokračovala ešte pár minút, kým mi ranu vyčistil a obviazal. Potom ma žoviálne plesol po pleci a povedal: hotovo, odchod. Ďalší….

Z ordinácie som vychádzal so stokrát väčšou bolesťou, ako som do nej vchádzal…

…ale mám šťastie. Naša fakultná nemocnica vraj patrí medzi najlepšie…