Tam kdesi za obzorom

Motto: Každá pravda je niečia

Eva sa narodila do rodiny s tromi chlapcami, bola teda vítanou zmenou. Nevadilo ani to, že sa líšila. Ryšavé vlasy brali jej pokrokoví rodičia ako čosi pozitívne, čosi iné, čosi, na čo boli hrdí, lebo to nemá každý. Aj starší bráškovia jej venovali svoju pozornosť, ochraňovali ju a pomáhali jej, pokiaľ to šlo. Často to nešlo. Eva bola skutočne iná. Už pri pôrode bolo zjavné, že sa jej na tento svet nechce, už od narodenia dávala najavo, že sa jej tento svet nepáči. Už od detstva boli s ňou problémy, protestovala, keď ju mama kŕmila, vrešťala, keď ju kúpala, hádzala sa o zem a kopala nohami pri všetkom, čo sa jej nepáčilo. A nepáčilo sa jej nič. Vždy chcela niečo iné. Keď mala jesť sladké, chcela slané, keď slané, chcela kyslé, keď mala ísť na dvor za deťmi, chcela byť sama, keď bola sama, vrešťala, kým ktosi neprišiel. Bolo s ňou viac problémov ako s jej tromi bratmi dokopy.

Rástla. Nie veľmi. Oveľa rýchlejšie v nej rástli pocity krivdy. Cítila sa ukrivdená za to, že je dievča, že je ryšavá, že je malá, že je iná. Ak jej matke z jej neustáleho protestovania, výbuchov zlosti a neodôvodneného revu povolili nervy a jednu jej priložila, revala ešte viac. A našla vinníka: mamu. Nemala si ma priviesť na svet. Nemala si ma priviesť do tohto strašného sveta, keď si vedela, aký je hrozný. Čo si mi to urobila?

Rástla, dospievala. S pubertou prišli nové problémy, utekala z domu, našla si rovnako problémové kamarátky, neskôr aj kamarátov. Jej slohové práce boli plné krívd a utrpenia, rodičia boli volaní do školy a museli vysvetľovať, že ich dcéra má len morbídne fantázie, vyčítané zo strastiplných príbehov literárnych hrdiniek, s ktorými sa stotožňovala.

Trpela. Celý svet jej ubližoval. S každým to myslela dobre, ale všetci ju sklamali. Sklamali ju vždy vo chvíli, keď im povedala pravdu. Jej pravdu. O tom, že svet je príšerné miesto, na ktorom sa nedá žiť. O tom, že život nemá zmysel, lebo aj tak skončí smrťou. O tom, že láska je len slovo, a každý, komu venuje svoje srdce, ju beztak skôr či neskôr zradí a opustí. O tom, že všetkým chlapom ide len o to dostať ju do postele a vykašľať sa na ňu. O tom, že každý ju chce len okradnúť, zneužiť jej city a obrať ju o všetko, ešte aj o dušu. Vyhľadávala rovnako nešťastné duše, akou bola sama. Cigán bez domova, ktorého vyhnala vlastná rodina. Prepustený väzeň, ktorý nemal kam ísť. Túlavý pes, ktorého našla na svojej rohožke. Menila vzťahy, zamestnania aj domovy. Svet, ktorý nezapadal do jej pravdy opúšťala a hľadala iný. Lepší a spravodlivejší. Sťahovala sa periodicky každé tri roky. Svoje dve deti ťahala so sebou a predstavovala im nového otecka toľkokrát, koľkokrát im potom prikazovala, aby naňho zabudli. A vždy im potom vtĺkala do hlavy, aby nikomu neverili, lebo všetci len klamú, podvádzajú a kradnú. Jej staršia dcéra toho mala dosť už v sedemnástich a po jednej zvlášť ostrej hádke sa zbalila a odsťahovala k babičke. K tej, ktorá podľa jej mamy bola za ten pobabraný život zodpovedná. Mladší syn, ku ktorému upínala všetku svoju lásku, lebo mal byť pre ňu kompenzáciou za všetky jej nevydarené vzťahy s mužmi, ju opustil presne v deň dovŕšenia dospelosti. V ten deň dosiahla vrchol zadosťučinenia. Áno, svet je naozaj príšerný a život nestojí za nič.

Eva dnes žije sama v záhradnej chatke na kopanici, obklopená mačkami. Tie ju nezradia. Tu je spokojná. Dokázala si, že sa nemýlila. S ľuďmi sa stýka len v nevyhnutných prípadoch, ale nikdy im pritom nezabudne dať nejakú radu do života. Má bohaté skúsenosti. Vie, kde je pravda…