Tam kdesi za obzorom

je názov jednej piesne Paľa Haberu, idolu žien. Ten názov je tak trocha urážlivý a ja si žien vážim, dokonca aj takých, ktoré o to či zato nestoja. Žena je  nositeľka života, to je to najdôležitejšie na tomto svete a niečo, čo my muži nikdy  nedokážeme. Žiaľ, zneužiť sa dá úplne všetko a láska rozhodne nie je výnimkou.

Jeden bloger mi tu napísal, že za vysokú rozvodovosť je zodpovedná emancipácia. Musím mu dať za pravdu. Emancipácia znamená „zrovnoprávnenie“, a s tým možno iba súhlasiť. Ženy si rozhodne zaslúžia, aby mali rovnaké práva ako muži, a podľa mňa aj čosi viac, keďže aj čosi viac dokážu. Ak chceme chrániť život, musíme chrániť predovšetkým tie, ktoré ten život prinášajú. Ale zneužiť sa dá naozaj všetko. Sú ženy, ktoré nikdy žiadny život nepriniesli, ale výhody vyžadujú. Sú ženy, ktoré slovko „emancipácia“ chápu len ako „zvýhodnenie“, či dokonca „vybabranie“. Sú ženy, ktoré si z mužskej túžby urobili biznys. A ešte z toho vinia mužov.

Nie, nechcem teraz písať o najstaršom remesle, to je na samostatnú kapitolu. Chcem písať o tom, ako sa dá zneužiť všetko, aj ten najušľachtilejší cit. Chcem písať o tom, ako si niekto dokáže urobiť biznys nie zo sexuálneho pudu, ale z úprimnej a čistej lásky, z obetovania sa pre iného. Koľko žien sa vydalo len pre peniaze? Koľko ich dokázalo predstierať city len do chvíle, kým sa dostali k majetku svojho muža? A koľko ich denne vydiera svojho „drahého“, lebo si zaumienili, že ten vlaňajší kožuch už nie je v móde?

Ale nie, nechcem písať ani o peniazoch, ani to sem nepatrí. Chcem sa vrátiť k tomu, čo ženu s mužom spája najviac, áno, chcem písať o láske. O tom, o čom kedysi snívali dievčatá už v puberte, o tom svojom vyvolenom princovi na bielom koni, o tom pravom. A chcem sa spýtať: dievčatá, ešte stále si myslíte, že ten pravý existuje? Myslíte si, že ak ste ho našli, že s ním vydržíte celý život? Alebo s tým svojím ste len preto, lebo neveríte, že ten pravý existuje? A čo, milé dievčatá, ak ten pravý príde až po svadbe. Čo ak sa vám v jednej chvíli pretočia oči a vy uvidíte princa na bielom koni v susedovi, kolegovi, v neznámom cudzincovi? A ak sa vám v tej chvíli ten váš muž zhnusí tak, že už sa naňho nedokážete ani pozrieť? Ste predsa žena! Máte právo zaľúbiť sa! Kto má právo brániť vášmu citu? Manžel? Kvôli tomu papieru? Čo cítite k človeku, ktorý sa snaží urobiť z vás pobehlicu len preto, lebo ste zahoreli láskou k niekomu inému? Kde je emancipácia v tom najdôležitejšom, vo vašich citoch? A kto má právo prikazovať vám, čo smiete a čo nesmiete robiť so svojím telom?

Kdesi som čítal o tom, že v dnešnej dobe už nevera nie je dôvodom na rozvod. Ľudia sa podvádzajú ako na bežiacom páse a keby mali kvôli každej chvíľke rozkoše rozbíjať rodinu, bolo by rozvodov ešte oveľa viac. Mnohí si už neveru tolerujú. Dokonca dokážu oddeliť lásku od telesnej rozkoše. Neviem, či je to normálne. Neviem, či je to ženské. Milovať predsa znamená všetko, oddeliť znamená rozseknúť. Neviem ale ani to, čo je správne. Zadusiť svoje city v záujme rodiny, či nechať sa nimi ovládať a ísť za hlasom srdca. Keď sa vydatá žena zblázni do iného, čo s tým?