Tam kdesi za obzorom

V Berlíne na námestí Alexanderplatz bola kedysi taká atrakcia. Svet krivých zrkadiel. Mohli ste sa tadiaľ prejsť a pobaviť na tom, akú kaliku z vás tie krivé zrkadlá urobili. V závislosti od uhla pohľadu ste boli raz malý a tučný, inokedy dlhý a tenký alebo hrbatý či ušatý… no nasmiali ste sa dosýta.

Prečo o tom píšem?

Lebo sa mi zavše zdá, že tie krivé zrkadlá sa odtiaľ rozšírili do celého sveta a ja mám čoraz častejšie pocit Deja Vu. Len s tým rozdielom, že mi z toho vôbec nie je do smiechu. To, čo som sa za vyše polstoročia života na tejto planéte naučil akoby naraz prestalo mať zmysel a ja sa musím učiť znova, ak nechcem zaostať. Akoby všetko, čo platilo doteraz náhle zmizlo a prišlo čosi iné, o čom sa mi ani nesnívalo. Akoby si dobro a zlo, pravda a lož, čierna a biela vymenili miesta. Akoby skutočnosť nahradila akási virtuálna realita a ktosi ma ustavične presviedčal, že toto je pravda a nikdy to nebolo inak. Akoby tento Matrix bol normálny svet.

Ako dieťa ma liečil doktor Antal. Bol to už vtedy dosť starý pán, okrem stetoskopu nemal žiadny prístroj, pozrel mi do očí, čosi nahmatal prstami a už aj písal recept. Nikdy sa nezmýlil. Vždy som sa uzdravil. Bez CT, bez magnetickej rezonancie, bez počítača. A zadarmo. Nikdy som nepočul, aký má plat, nikdy ma to nezaujímalo. Ak som sa dostal do nemocnice, nič som si tam nemusel nosiť a sestričky sa o mňa starali aj bez vysokej školy.

Raz ma ako malého chlapca po ceste z obchodu okradla jedna pani. Vzala mi všetky peniaze. Moja mama šla do obchodu, predavačka zavolala na políciu a za hodinu už milú pani mali. Dostala pokutu a mala po meste takú hanbu, že sa radšej odsťahovala. Keby mi bol vtedy niekto povedal, že môže mať známych na polícii a tí by preto nič neriešili – asi by som mu neveril.

Aj sám som bol raz zločincom. To keď som susedovi odlomil spoza plota trčiaci orgován. Sused ma dolapil a za ucho doviedol domov, zazvonil a povedal môjmu otcovi, čo som vykonal. Otec sa mu poďakoval a prisľúbil, že so mnou urobí poriadok.

Jano Herák bol Cigán. Mal bielu ženu a štyri deti, a hoci pochádzal z biednych pomerov a nemal žiadne vzdelanie, makal ako drak, aby svoju rodinu uživil. Keď sme sa bavili na tému Rómov, vždy ma opravil, že on nie je žiadny Róm, ale Cigán, a svojich súkmeňovcov obhajoval slovami: aj medzi bielymi sú darebáci, ktorým sa nechce robiť.

Sused Tučka bol zvárač. Pracoval na družstve a to často aj dlho do noci, keď svoju prácu nestihol cez deň. Nestíhal preto, lebo bol poslancom Národného výboru a keďže schôdze bývajú cez pracovnú dobu, zo schôdze chodil do roboty. Funkciu poslanca robil zadarmo a jeho deti ho videli zriedka, ale nezazlievali mu to, hovorili, že otec pomáha ľuďom. Nemal žiadne výhody, ani auto nemal, chodil na starom bicykli a býval v malom byte, ale nikdy si nesťažoval.

Dnes je všetko inak.

Lekári majú malé platy, hoci si za všetko platíme, bez hromady prístrojov za milióny sa ani nepohnú a chybné diagnózy sú na dennom poriadku. Zlodeji nás okrádajú na každej úrovni a nikto to nerieši, vraj tak nám treba, keď sa necháme. A deti nám skáču po hlavách a my to mlčky trpíme, aby nás nezažalovali za týranie. Slovko Cigán smrdí rasizmom a za obvinenie kohosi z darebáctva hrozí právny postih. A hoci všetko, čo tu človek má, stále dáva len práca statočná, tí, ktorí prinášajú skutočné hodnoty sú podľa najnovšej módy len hlupáci, ktorí sa nenaučili kradnúť.

Taký je svet krivých zrkadiel – naša súčasnosť….