Tam kdesi za obzorom

Našimi rodičmi sú matka príroda a otec nebeský. Toto konštatovanie je akýmsi pokusom o kompromis medzi materialistickým a idealistickým chápaním sveta a celkom dobre ich zosúlaďuje.

Matka je jasná, to, že sme súčasťou prírody nikto nespochybňuje, z prírody sme vzišli, do prírody sa vrátime. Naša bunková a atómová podstata patrí do prírody tak, ako všetko ostatné, naše telá sa zrodia, existujú a rozpadávajú sa spolu s ostatnou flórou a faunou tejto zeme.

A čo duch?

Kto nám ho vdýchol?

Nuž, zjavne ten beťár pánboh. Chlapi sú už takí. Prídu, narobia neplechu a zasa zmiznú. O svoje deti sa veľmi nestarajú. Zaujíma ich len ich výroba. Starosti s pôrodom, výživou aj výchovou radi nechajú na svoje polovičky, lebo oni majú „dôležitejšie starosti“. Netrápi ich, že tie deti potrebujú, aby ich niekto tým životom viedol, ukazoval im cestu, stanovil pravidlá, povedal, čo je pre nich dobré a čo zlé. Pánboh je – tak ako všetci chlapi – ješitný, kedysi aj isté pravidlá stanovil, ale aby kontroloval ich dodržiavanie – na to už nemá čas ani chuť. Z tejto otcovskej povinnosti sa vymanil pravidlom o slobodnej vôli a ak ho aj matka príroda prosila, aby sa svojim deťom venoval viac, odbil ju slovami o príčine a následku: čo si navarili, nech si aj zjedia. A vraj všetci dobre vedia, čo im škodí a čo prospieva, on im to raz povedal, nebude to donekonečna opakovať. A basta. Chodiť sa modliť do kostola či do mešity je smiešne a zbytočné, každý veľmi dobre vie, čo treba a každý má svoj život vo vlastných rukách, tak nech sa snaží. Všetci veľmi dobre vedia aj to, že ich sila je v jednote, keby sa spojili, dokážu vyriešiť všetko aj bez boha, ale pozri sa, oni sa radšej klbčia medzi sebou a namiesto spájania hľadajú všetko možné, čo ich rozdeľuje. A ešte na to používajú aj mňa! No nenakopal by som ich? Mám im pomôcť, lebo nevedia, čo činia? Sprostejšiu výhovorku som nepočul. Vedia to veľmi dobre, tak nech neklamú. Áno, mohol by som im pomôcť, ale ak by som začal robiť zázraky, stal by sa z toho precedens, všetci by sa na to spoliehali a prestali by sa snažiť. Aj láska božia má svoje hranice a jej zneužívanie tiež. Veď sa len pozri, ako sa chovajú k tebe, svojej matke. Stále ti ubližujú. Dala si im život, opatruješ ich ako oko v hlave, kŕmiš ich, napájaš – a čo z toho? Ničia ťa, pľundrujú, devastujú. Hrozné! Prečo im mám pomáhať? Aby aj mne ubližovali? Nie! Majú svoj osud vo vlastných rukách. Musia si pomôcť sami, veď sú už dospelí…